Dankin príbeh – Rodila som zdravo…Áno, v slovenskej pôrodnici…

S mojou drahou priateľkou Danielkou som bola v telefonickom spojení niekoľko dní pred pôrodom a cítila som, akú veľkú má ochranu zhora, bola som si istá, že jej pôrod bude nádherný a bezpečný. Veľmi som sa naň tešila, mala som obrovskú túžbu byť pri jej pôrode. To bol pre mňa nový pocit, doteraz som také volanie zvnútra nepočula. Aj Danielke sa tá predstava páčila. Mali sme dohodu, že keď sa pôrod rozbehne, zavolá mi, či môžem na chvíľku prísť. V jeden deň som cítila jej kontrakcie, aj to, že už by mohla rodiť, ale dieťatko ešte tomu dávalo čas. Aká som bola poctená, keď sme sa s Danielkou o dva dni potom mohli vidieť kým boli s dieťatkom jedno telíčko. Mala som neodolateľný pocit ju ísť navštíviť, aj keď už bola zopár dní po vypočítanom termíne pôrodu a v taký čas už sa má nechať žene súkromie, aby sa mohla naladiť na dieťatko, ponoriť do seba, vytvoriť si bublinku pred vonkajším svetom. Jej dieťatko ma priťahovalo ako magnet, odhodlala som sa na návštevu s dvoma detičkami prvý krát v živote len ja a moje deti, do tej chvíle sme vždy chodili vonku len s Maťkom. No Maťko nám sťahoval domček a tak som to skúsila. Myslela som si, že Nio sa bude po chvíli nudiť, keď som sa chcela s Danielkou a jej rodinkou porozprávať, ale posvätná atmosféra pohltila aj jeho a mohli sme sa chvíľku venovať sebe, jej dieťatku. Pohladila som ho cez bruško a popriala mu krásny pôrod. a danielka mi na druhý deň poslala správu, že dieťatko sa rodí. My sme už boli na ceste na stredné Slovensko tak som na nich myslela a ako to pokračovala napísala Danielka sama. Som jej veľmi vďačná, že sa podelila o svoj zážitok, ktorým podľa mňa urobí obrovskú radosť a prinesie nádej, povzbudenie, odvahu aj ostatným žienkam tehulkám…

Danielka:

Rodila som zdravo…Áno, v slovenskej pôrodnici…

Už dlhšiu dobu pred otehotnením ma fascinovalo všetko ohľadom materstva, tehotenstva a pôrodu. Hltala som každú knihu, každý článok zameraný na fyziológiu úžasného ženského tela, ktoré dokáže z niečoho, čo je o veľkosti makového zrniečka, vybudovať plnohodnotnú ľudskú bytosť. Ako sa mi postupne odkrývali informácie, ktoré som však trebárs od môjho gynekológa nikdy ani len okrajovo nezachytila, žasla som nad tým o čo všetko náš zdravotnícky systém ochudobňuje matky a deti v tak mimoriadnej chvíli ako je zrodenie. S každou informáciou sa mi dotváral obraz o tom, čo raz budem chcieť pre svoje dieťa a pre seba, pre naše tehotenstvo, pre naše zrodenie, nakoľko sa nerodilo len naše milované bábätko, ale s ním sme sa rodili aj my ako rodičia, čo pre nás bola výzva, v ktorej sme chceli obstáť čo najlepšie. Chcela som aby sa naše dieťa narodilo tak ako bolo počaté- slobodne, s láskou, zdravo, bez strachu, ohľaduplne… Moje tehotenstvo som sa snažila držať nedotknuté čo najviac sa len dalo a s blížiacim sa termínom pôrodu som hľadala lekárku, ktorá by nám umožnila porodiť tak ako túžime. Našla som ju. Mladá, empatická, priateľská, srdečná doktorečka, s ktorou sme si prešli naše predstavy. Dohodli sme sa ,ž e všetko čo si želáme platí, samozrejme, len pri fyziologickom pôrode a akonáhle by sa vyskytla patológia zásahom sa nebránime. Diskutovali sme dosť dlho o každom bode nášho pôrodného priania, na viacero skutočností sa nám názory rozchádzali, o to viac si však vážime, že doktorka dala nášmu presvedčeniu šancu. Keď by som to mala zhrnúť chceli sme plne prirodzený pôrod, bez zásahov do jeho priebehu, nechceli sme žiadne lieky na urýchľovanie pôrodného procesu, tíšenie bolesti, žiaden oxytocín, prostaglandíny, nechceli sme manuálne rozťahovanie krčka, amniotómiu, trvali sme na pôrode bez nástrihu, gravitačnej pôrodnej polohe (nie polosed ani ľah), chceli sme spontánny pôrod placenty bez oxytocínu, dotepanie pupočníka, dieťa okamžite po pôrode do náručia- kontakt koža na kožu v záujme ohľaduplnej adaptácie dieťaťa, podpory laktácie, vzťahovej väzby, bonding po dobu dvoch hodín, nechceli sme podanie vitamínu K po pôrode. Tieto požiadavky by nám 99% nemocníc na SR nesplnilo a ešte by sme si vyslúžili opovrhovačné a znevažujúce jednanie, ktorým systém dáva rodičovi pociťovať, že on vlastne nemá žiadne právo rozhodovať o zdraví svojom či zdraví svojho dieťaťa. Paradoxné však je, že pár kilometrov od slovenských hraníc , v Rakúsku, by boli naše požiadavky vnímané ako normálne, zdravé a bežné. Preto navždy na našu doktorku budeme s vďakou v srdci spomínať ako na nášho pôrodného anjela  Bola som štyri dni po termíne a netrpezlivá, kedy ten náš syn vlastne plánuje prísť. ..
Krátko pred polnocou, v utorok, som sa zobudila na bolesti, bolo mi jasné, že TOTO je iné ako boli poslíčkovia. Veľmi som sa potešila a s úsmevom sa radovala, že k nám konečne prišiel pôrod a možno o pár hodín si objímem a povoniam to naše krásne miminko. Čo ma však prekvapilo bolo, že kontrakcie nastúpili hneď po troch minútach, takže som dosť často predychávala, trvali však len nejakých 15-20 sekúnd, čo mi bolo jasné, že je na otváranie málo, tak som čakala. Muža som ešte nechala spať. Bolesti silneli, ale nepredlžovali sa, tak som zavolala okolo pol druhej našej pôrodnej asistentke, ktorá sa o nás starala od 26. týždňa tehotenstva a mala nás aj sprevádzať pri pôrode. Nakoľko tesne pred pôrodom ochorela dohodli sme sa, že k pôrodu nepríde, no ja som potrebovala aspoň po telefóne s ňou hovoriť. Počúvala bolesti počas hovoru poradila mi teplú vaňu, že mi to zmierni vnímanie bolesti a na druhej strane podporí pôrod a keď vyjdem, že by mali byť bolesti v dlhšom trvaní. Vošla som teda do vane, a tak ako píše Michel Odent, na mňa to bolo ako epidurál – to už som zobudila muža, nakoľko mi zapisoval kontrakcie a bol vždy po ruke keby som dačo chcela. Vo vani som bola hodinu potom som mala vyliezť a dať vedieť, čo to spravilo s bolesťami. Ako PA predpokladala predĺžili sa na trvanie okolo 40-45 sekúnd v dvojminútových intervaloch. Pýtala som sa PA ako je na tom zdravotne, ona že už fajn a či teda chcem aby prišla. Veľmi som chcela, potrebovala som ju. My sme však medzitým s mužom vyrazili do pôrodnice, lebo som mala pocit, že tie bolesti sú fakt často a intenzívne a v neskoršom štádiu som si transport nedokázala predstaviť. Aj tak som už vo výťahu cestou k autu v kľaku na zemi predychávala. Veľmi som sa obávala nemocničného pôrodu, kvôli všetkému násiliu, čo sa tam často rutinne, beztrestne pácha a ešte je prezentované, ako dobro pre matku a dieťa, napriek tomu, že veda už roky dokladuje presný opak. Vzala som to však tak, že to asi má byť moja cesta, kde dostanem príležitosť postaviť sa za svoju rodinu a ukázať zdravotníkom, že to ide aj ináč a možno tým pomôžem do budúcna ostatným mamkám, túžiacim priviesť svoje dieťa na svet s láskou.

Ale späť k príbehu, došli sme teda na príjem. Muž išiel zvoniť ja som medzitým na zemi predýchavala bolesť. V tom vyšla sestra so slovami: ,,Mladá pani a vy čo tam robíte?” Ja jej na to: ,,no čo tak asi…ZMÝVAM VÁM TU!” Môj muž na to, že čo za debilinu sa ma opýtala, na čo ona odpovedala: ,,Mladý pán, ja robím túto prácu 37 rokov a viem, čo sú pôrodné bolesti, pani nech nedramatizuje.“ Tak tento „milý“ úvod spôsobil, že moje kontrakcie som vnímala, že sa oddialili od seba a skrátili. Veľmi som sa snažila vstúpiť do seba a vrátiť sa k pôrodu, desilo ma, že sa to zastaví a potom nás vlastne čaká všetko to, čomu sme sa chceli vyhnúť. Prišlo na rad ,,vstupné” vyšetrenie, ktoré na príjme previedol najsurovejší a najbezohľadnejší lekár s akým som sa kedy stretla. Nechala som to tak a stále sa vracala k pôrodu a nenechala sa deptať, už som chcela byť hore na pôrodnici a mať pokoj. Veľmi som sa sústredila na pôrod, aby sa opäť rozbehol a ja som nepotrebovala zásahy, ktorým sme sa v prvom rade chceli vyhnúť. Bola som otvorená na 3-4 cm, keď sme o 4tej ráno dorazili na pôrodnicu.
Hore mi išli robiť monitor, že nech si ľahnem. Ja na to, že ležať nebudem, môžu mi robiť v sede. Tak sestra, že v žiadnom prípade, že tu ide o bábätko teraz a nie moje pohodlie, že všetky ženy to vydržia tak musím aj ja. Takéto niečo sa dá čakať od človeka, ktorý k fyziológii pôrodu za celú svoju profesionálnu dráhu ani raz nepričuchol. Moja reakcie teda bola, že práve preto, že beriem ohľad predovšetkým na dieťa a aj telo ho berie, tak vie prečo ma diskomfortom od istých polôh ,,odhovára” a že ja dávam prednosť komfortu pôrodu a dobrej kondícii dieťaťa pred ich záznamom. Tak stíchla a zapla mi to v sede. V tom prišiel lekár, čo mal službu, že ma ide opäť vyšetriť. Povedala som mu, že si nebudem prosiť, že mňa odteraz bude vyšetrovať len moja lekárka, a že ma pred 20 minútami vyšetrovali na príjme, že sa nemusí báť, že by som bola na 9 cm. Tak on že ako chcem, ale mu musím podpísať. Tak som podpísala.
Keď skončil monitor, išli sme s mužom na sálu, kde sme si na zem rozložili penovú podložku, nakoľko som kontrakcie rozdýchavala výlučne v kľaku opretá o ruky, tak som sa v podstate celý pôrod váľala po zemi. Bolesti sa zintenzívňovali ,tak som išla do sprchy, to mi však veľmi nepomáhalo, lebo stáť počas kontrakcie bolo ako za trest, a teda ani tá voda mi nejak extra neuľavovala. O chvíľu prišla moja PA, hneď som sa jej vrhla okolo krku. Bola som strašne rada, že ju vidím, že je tam, že mi pomôže, že bude so mnou a že konečne niekto pred kým sa nemusíme hájiť. Došla v rovnakom čase už aj moja pôrodníčka s tým, či nechcem klystír, chcela som. S príchodom pôrodníčky, prišiel aj nový personál, veľmi zlatá PA (spolužiačka našej PA, takže sa poznali a pomohlo to atmosfére). Pôrodníčka každému dala za úlohu naštudovať si naše pôrodné prianie, aby vedeli čo a ako chceme. Od tejto etapy už pôrod bol v štádiu, kedy pre mňa každá kontrakcia bola veľkou výzvou. Žasla som nad silou, ktorú to moje telo vytváralo, ako som cítila, že sa otváram a ako mi telo posúva bábätko dole panvou. V istej časti pôrodu pôrodníčka aj PA navrhli nech skúsim isť cikať, aby mechúr nebránil bábätku, tak sme s PA išli. Dieťa už bolo podľa toho, ako som ho cítila dosť nízko, takže z cikania nebolo nič. Ako som však sedela na WC, zrejme PA videla, že to začína byt pre mňa dosť náročné a prišla ku mne nech ju objímem a silno stískam keď potrebujem počas bolesti. Tak som sa jej zavesila okolo pása a veľmi ju stískala a snažila sa prejsť bolesťou. Tieto bolesti, ktoré ma stretli tam, si pamätám najviac. Úplne ma to ovládalo. Veľmi mi pomáhalo, keď som si pripomínala, že musím s tou bolesťou spolupracovať a nie sa jej brániť, vtedy som cítila, že robila to čo mala a pôrod posúvala vpred.
Počas pôrodu mi nikto nič nevnucoval, žiaden liek, všetko išlo samo a krásne a presne ako bolo treba. Vždy za nami niekto prišiel a opýtal sa, že akú mame predstavu o tom či o tom, ako si prajeme hento.
Ako už sa blížila ôsma hodina ráno, už som bola v prechodnej fáze a cítila som, ako telo samo tlačí malého von, strašne ma zarazila ta intenzita a sila, zase som kľačala na zemi pri pôrodnom kresle a už som až vrieskala, nevedela som si pomôcť proste to telo potrebovalo, aby kompenzovalo to, čo sa mu dialo. Tu som siahala na úplné svoje limity a trošku ma až začalo desiť, čo sa to deje, a kam až to môže ísť ešte, tu ma PA neuveriteľné podržala, vždy ma vrátila psychikou späť k pôrodu, aby som sa vedela sústrediť a nadobudla rovnováhu.
Objavil sa však prvý problém na ktorý sme natrafili a to kanyla. Tvrdili, že oni mi ju musia zaviesť, keby urgentne dačo bolo treba podať. Ja som na to povedala, že ja kanylu nechcem (ako prevencia proti tomu, že by mi niečo predsa len ,,preventívne“ podali), že PA je určite šikovná a zvládne žilu napichnúť až keď bude treba. Táto debata sa odohrala asi osemkrát. Nakoniec, že mi idú zobrať krvný obraz, že to sa musí (samozrejme kvôli prípadnej sekcii) a pritom, ako mi brala ten krvný obraz, tak mi zaviedla kanylu. Pobehovala tam totiž taká pôrodníčka, čo mala v ten deň službu a tá s tým mala obrovský problém a vždy sa zastavila na sále s nejakou ,,vhodnou“ uštipačnou poznámkou aj keď pri našom pôrode v podstate nemala čo robiť. Naša pôrodníčka mi však pozrela do očí a povedala, že mi sľubuje, že mi nič nedá, že je to fakt len pre prípad núdze. Vyšetrila ma a zistila ,že už bránka je úplné zájdená a ide sa rodiť, napolohovali mi teda kreslo do polohy aby som mohla rodiť ako v drepe, malo kreslo také ,,poschodia”, ktoré sa dali výškovo nastaviť a teda som to mala akoby pôrodnú stoličku len vo výške očí pôrodníčky. Tu však začala časť pôrodu, ktorú sme aj s PA zhodnotili ako neprirodzenú a to riadené tlačenie. Pôrodníčka v snahe ma ,,motivovať” mi neustále prízvukovala, že musím teraz už poriadne zatlačiť, lebo malý sa nemá dobre a to že sa nemá dobre som počas tlačenia počula asi trikrát a vôbec to nevnímam ako plus, že by ma to nakoplo. Tiež ako veľmi negatívny moment pre mňa bolo, keď si tam sadol zrazu primár- že pre istotu, lebo on je špecialista na zvonové pôrody – tiež úžasné suportívne opatrenie pred tlačením. Zrazu tam bolo asi 8 ľudí, ktorých som počas pôrodu ani nevidela. Neviem, či tam mali mať fakt nejaký účel, alebo to boli len zvedavci, čo sa chceli pozrieť, či to predsa len bez všetkého odrodím. Keď som tlačila, došla som do miesta, kde hlávka vždy trošku vyšla a vrátila sa späť. Keď som prestala tlačiť, už sa prerezávala, len som ju nevedela ďalej dostať von, cítila som, že niečo mi to sťažuje. Pôrodníčka na to, že je to plodový obal, že ten to brzdi, že už je aj tak hlávka skoro vonku či súhlasím, aby ho praskla a že mi to pôjde ľahšie. Keďže som tam to ako tú brzdu fakt cítila, tak som dovolila, keďže malý už bol cez panvu pretlačený a fakt chýbal len kúštik, aby sa narodil. Po prasknutí obalov sa začala hlavička drať von. Vtom sa ozvala pôrodníčka: „ Musím vás nastrihnúť, strašne sa potrháte!“ Na to som na ňu kričala: „Nie nestrihajte ma, nesmiete ma strihať, ja sa radšej potrhám!“ Do toho vraj tiež môj muž na ňu strašne skríkol (to si ja nepamätám, ale viem že potom behal za ňou s kvetmi, lebo sa mi na naňho sťažovala, že sa mohol trosku ovládnuť ), ona že cíti pod prstami, že to strašne rupne, tak v tom moja PA, že: „ Pani doktorka veď skúsme pomasírovať, trošku počkať, pomaličky.“ Doktorka bola pod obrovským tlakom, za chrbtom jej pozeralo na ruky osem kolegov, z ktorých bolo cítiť na sto metrov ako čakajú, že ma nastrihne, pred ňou môj prosebný pohľad, aby ma v 24 rokoch nemrzačila, napriek tomu, že oni to vnímajú ako benefit pre matku. Začala však masírovať, a teda pri ďalšom zatlačení vyšla celá hlávka a takmer hneď potom sa malý narodil. Keďže mal ku koncu pôrodu ozvy 80 z toho stresu z riadeného tlačenia, kedy odo mňa chceli, aby som ho šialenou rýchlosťou dostala von a ešte k tomu dvakrát šnúru okolo krku, tak okolo malého panikárili. Dali mi ho na brucho, no bol ešte dosť apatický, tak ho hneď zložili, strihli pupočník a brali ho vedľa, muž išiel s ním no o 10 sekúnd boli naspäť a dávali mi ho holého na telo. Muž hovorí, že ho vôbec netrebalo oživovať, že len ho popočúvali, trosku postimulovali utieraním a hneď niesli ku mne. Takže ma ten pupočník veľmi mrzí, lebo toto všetko mohli spraviť aj tam a mohli ho nechať dotepať a to sme mali v pláne, že obzvlášť pri horšej kondícii dieťaťa trváme na dotepaní s ohľadom na ľahšiu adaptáciu dieťaťa. Hneď ako mi ho dali na telo bol čulý, pozeral všade okolo, krochkal si, vydával zvuky, hlavu dvíhal, nôžkami sa odsúval. Ani raz nezaplačkal, len sa rozhliadal. Placenta vyšla asi 5 minúť po pôrode bez oxytocínu. Z hrozby ,,strašne sa potrháte” sú tri symbolické stehy, o ktorých som po troch dňoch nevedela, v deň pôrodu som bez problémov sedela. Niekoľkokrát denne si spomeniem aká som vďačná, že ten nástrih nebol. To bola asi najvypätejšia situácia, kedy to bolo fakt že kto z koho. Na sále sme boli dve hodinky všetci spolu, prišla aj moja mamka zvítať sa s vnúčikom. Novorodenci prišli, že máme v pláne, že nechceme vitamín K ani injekčne ani orálne, ale že je to nariadenie ministerstva zdravotníctva. Ja na to že to je v poriadku, ale my sa tým nariadením nebudeme riadiť a že preberáme za to zodpovednosť. Neonatologička že prečo. Ja že lebo to mám odkonzultované s dvomi neonatológmi a našou pediatričkou a že trebárs v Nemecku je tento postup zakázaný kvôli náchylnosti na zvýšené karcinogénne správanie sa organizmu pri prebytku syntetického Káčka. A že plánujem kojiť a v kolostre ho bude mat habadej a vo forme ktorá ho nedáva do rizika. Tak ona že len jej podpíšeme- podpísali sme asi 15 papierov počas pôrodu. Potom či súhlasím s cievkovaním, tak že nesúhlasím, potom či môžu malému čiernou farbou na nohu napísať meno, ja že nebudeme si prosiť, veď ma predsa on aj ja menovku a že bude neustále so mnou, tak sa mi nestratí, tak zase podpísať. Bola počas bondingu pri nás úžasná staničná sestra, ktorá dozerala malého ako sa má. Vždy ho na mne prikrývala a vyzývala ma, že maminka mojkajte sa koľko len chcete a hladkajte a užívajte, to je najlepšie preňho, pozrite aký je krásny ružovučký, teplučký ako mu je len dobre pri Vás. Bola úžasná. Po dvoch hodinách ho išli zmerať, zvážiť, išiel s ním muž, tak sa ho pýtali, či mu môžu vykvapkať oči – môj muž že nie, tak nekvapkali. Očká mal krásne bez jediného hlieniku až do dnes. Obliekli ho, mňa preložili na posteľ a išli sme na šestonedelie, muž ho niesol na rukách a na izbe, keď ma zaparkovali mi ho položil do postele. A vtedy to prišlo. Vtedy sa mi začali liať slzy a strašne som ho bozkala a voňala a objímala a obzerala a nechcela veriť, že už je tu a že je náš. Na počudovanie nie bezprostredne po pôrode – tam asi mal prevahu ešte adrenalín, ale na tej izbe to bolo tak silné, že som bola zamilovaná do každého v miestnosti. Muž pri nás sedel a bozkal raz malého raz mňa a mne stále tiekli slzy a navzájom sme si ďakovali, ako sme si navzájom pomohli cez to prejsť. Muž s nami ostal skoro celý deň napriek tomu, že dve sestry z oddelenia prišli, že návštevy sú od tretej a ich obťažuje, keď tam niekto je mimo návštev, tak sme jej povedali, že nás obťažuje, keď nás vyrušujú v tak mimoriadnej chvíli, keď sa nám narodilo dieťa a či sa necítia nepríjemne, že sme na izbe sami, nikoho neotravujeme, ani im muž nebehá po oddelení. Tak stíchla zavrela dvere a viac neprišla.
Takže napriek tomu, že tam bolo pár momentov, ktoré sa určite dali zlepšovať, ja vnímam náš pôrod ako krásny, lebo prebehol tak ako sme chceli (až na ten pupočník). Bolo pre mňa veľmi veľkým zážitkom si to prežiť a som hrdá na seba, že som to zvládla a je škoda, že taká masa žien je o tie pocity ukracovaná z dôvodov, ktoré sú tak sebecké a vôbec nie sú pre benefit matiek či detí. Od prvého dňa sa krásne kojíme, malý bol neustále so mnou, spali sme spolu nahí na sebe prituľkaní, aj teraz sú to najzázračnejšie chvíle, keď to malé telo si fučká na našej hrudi a oddane spinká. Krásne priberá, sme šťastná rodinka a zatiaľ rodičovstvo zvládame len v radosti a všetko toto malo veľmi pozitívny vplyv aj na náš vzťah s mužom. Cítim, že sme si oveľa bližší, že sme jeden druhému vďační. Toto by som chcela ešte spomenúť, že dosť často sa dáva veľký doraz na úlohu matky, že ona počne, vynosí, porodí. Ale ja to vnímam tak, že som strašne vďačná môjmu mužovi za to, že mi bol počas nášho vzťahu takým mužom, že som sa rozhodla s ním mať dieťa, že ma počas tehotenstva neuveriteľne držal vo chvíľach, keď som bola sama na pochybách, či sa rozhodujem správne, keď som bola z každej strany zneisťovaná a obvniňovaná, že keď nepôjdem na ultrazvuk ohrozujem si dieťa, že bezpodmienečne podporoval hocičo, pre čo som sa rozhodla a veril celý čas, že všetko dopadne tak, ako si želáme. Teraz prežívam asi najšťastnejšie chvíle zo všetkých a obrovská vďaka patri práve môjmu mužovi, že ma s takou láskou podporoval. Milujem ho za to aký je otec, manžel, priateľ a že ma na to celé nenechal samú, že so mnou počas pôrodu len zdieľal spoločný časopriestor. Rešpektoval, že som potrebovala len jeho prítomnosť a nič viac, že mi nevnucoval pozornosť keď som o ňu nestála, že ma objímal, vtedy kedy som potrebovala, že ma povzbudzoval, keď som myslela, že ďalej už nemôžem, že zvládol ten šialený pocit bezmocnosti vidieť ma v najväčšom diskomforte v akom mal kedy možnosť a stále ma miluje.
Čo ma však toto ešte naučilo bolo, že som spoznala vlastnosť v sebe, že som schopná sa ,,bit” za svoju rodinu, keď som presvedčená, že to, čo pre ňu chcem je to správne. Doteraz som veľmi ťažko niekomu protirečila alebo sa ohradzovala, chcela som skôr nech ma majú radi a nech zbytočne nedávam niekomu dôvody si o mne myslieť niečo negatívne, nie je mi príjemný pocit „byť neobľúbená“… V tomto nastal obrovský zlom v mojej osobnosti, za čo som veľmi vďačná a verím, že to zo mňa spraví múdrejšiu a silnejšiu žienku. Verím, že naše vedomé tehotenstvo a pôrod malo vplyv aj na to akou mamkou sa cítim byť. Verím, že náš syn dostal od nás veľký dar tým, že sa narodil ako on potreboval, kedy potreboval a narodil sa do náručia dvoch ľudí, ktorí ho milujú od samého počiatku najviac zo všetkých a nie do plastovej mušle pristavenej pri nemocničnej posteli a že sa v tom náručí ohľaduplne zoznamuje s týmto veľkým novým svetom, ktorý preňho chceme spraviť čo najláskavejšim.

Chcem ešte z hĺbky srdca poďakovať ženám, ktoré som na ceste k svojmu materstvu stretla. Každá z nich ovplyvnila moju cestu, každá jedna informácia, ku ktorej som sa aj vďaka nim dostala dokresľovala predstavu o tom, čo chcem a viem. Ďakujem, že mi boli takou nádhernou inšpiráciou. Sila ženskej komunity je úžasná a som rada, že som si ju mohla prežiť, lebo mi vždy dodávala vieru. Na záver môjho pôrodného príbehu chcem poďakovať môjmu nádhernému synovi…že presne vedel čo má robiť, že tak krásne spolupracoval s mojím telom a vedel ako sa narodiť. Ďakujem mu, že si ma zvolil za svoju mamku a ja sľubujem, že sa budem snažiť ho vychovávať vždy slobodne, s láskou a obdivom k jeho úžasnej bytosti. Neviem sa dočkať koľkému novému ma naučí.

Saska:

pre vsetky zienky zvedave na Dankin porodny plan mi ho Danka poskytla a prikladam ho pre doplnenie informacii tu:

Porodne prianie

FNsP Louisa Pasteura
SNP 1
040 01 Kosice

V  pripade fyziologickeho priebehu  porodu ako rodicia tymto vyjadrujeme svoje prianie, ktore nahradza informovany suhlas s poskytnutim zdravotnej starostlivosti.

1.doba porodna
- vaginalne vysetrenie si prajem minimalizovat, v pripade nevyhnutnosti preferujem aby tak vykonala iba moja osetrujuca lekarka.
- v pripade samovolneho odtoku plodovej vody nesuhlasim s vaginalnym vystrenim v snahe minimalizovat rozvoj infekcie.
- preferujem porod bez amniotomie v zaujme ochrany kondicie dietata pocas porodu.
- monitorovanie stavu dietata uprednostnujeme prostrednictvom prenosneho monitorovacieho zariadenia, ctg len pri prijme.
- moznost slobodnej volby pohybu.
- v pripade fyziologickeho priebehu zasadne nesuhlasime s urychlovanim porodu prostrednictvom medikamentov- synteticky oxytocin, prostaglandiny. Taktiez neushlasime s manualnym roztahovanim krcka v snahe urychlit dilataciu.
-  v ramci moznosti co najvyssiu mieru sukromia a nerusenie priebehu porodu.
- preferujeme nefarmaceuticke ulavove moznosti- hydroterapia, masaze sprievodnou osobou, volnost polohovania a pohybu.

2.doba porodna
- suhlasime s gravitacnou porodnou polohou- nie v lahu alebo polosede.
- suhlasime s porodom bez epiziotomie, preferujem prirodzene poranenie.
- nesuhlasime s tlakom na fundus v druhej dobe porodnej v zaujme ochrany dietata a prevencie natrhnutia hradze.
- v pripade priaznivej kondicie dietata druhu dobu porodnu neurychlovat protrednictvom medikamentov.
- Dieta ihned po narodeni ziadame na hrudnik pre zabezpecenie bondingu a ohladuplnej adaptacie.
- trvame na dotepani pupocnika, obzvlast v pripade narocnejsieho porodu v zaujme ochrany a efektivnejsej adaptacie dietata.
- v pripade priazniveho stavu ziadame ponechat na bonding dve hodiny po porode. Vsetky potrebne vysetrenia ziadame vykonat potom resp na tele matky.
- nesuhlasime s rutinnym sondovanim pazeraka dietata po porode ak by nebolo pritomne zvysene, patologicke slinenie.
- nesuhlasime s podanim vitaminu K po porode ani injekcnou ani oralnou formou.
- v pripade porodu sekciou ziadame umoznit dotepanie pupocnika, dieta na hrudnik matky v zaujme lahsej adaptacie a tiez prosime o podporu samoprisatia. V pripade, ze by moja zdravotna kondicia , ako matky, toto neumoznovala  tak dieta na adaptaciu a bonding na hrudnik k otcovi koza na kozu po dobu dvoch hodin.

3.doba porodna
- suhlasime s nemedikovanym priebehom tretej doby porodnej, a teda so spontannym porodom placenty bez pouzitia syntetickeho oxytocinu, pokial nebude pritomne krvacanie nad normu.
- suhlasime s porodom placenty bez manualneho urychlovania v podobe potahovania za pupocnik.

Nakolko nami uvadzane preferencie su v zhode s odporucaniami Svetovej zdravotnickej organizacie  pre vedenie fyziologickeho porodu a maju za ucel co najvacsou mierou chranit zdravie dietata a matky pocas fyziologickeho porodu, verime, ze sa stretnu s respektom, podporou a pochopenim.  Tymto zaroven srdecne dakujeme celemu personalu za starostlivost.

…este su tu udane posledne udaje :meno matky, otca,rodne cisla a popis otec k menu a matka k menu.