Genetické testovanie v tehotenstve

Zamysleli ste sa niekedy nad tým,či by vám tieto vyšetrenia chýbali, keby vám neboli automaticky vnucované? Práve tento typ vyšetrení často vyvoláva v tehotnej žene zbytočný zmätok a je zodpovedný za smrť mnohých zdravých detičiek, bolo by užitočné, keby sme sa nad ním zamysleli s otvorenými mysľami. Pokiaľ ste si prečítali môj príspevok o škodlivosti ultrazvuku, už viete, že tento prístroj je veľmi nepresný na konkrétne diagnostikovanie poškodenia nenarodeného dieťatka. Takisto veľmi nepresne určuje váhu dieťatka. Sú známe prípady, keď ultrazvukom zistili lekári vady nezlúčiteľné so životom a nakoniec boli detičky, ktorým rodičia dali šancu sa narodiť úplne zdravé. Alebo sú zaznamenané prípady, keď sa po umelom potrate zistilo, že dieťatku nič nebolo a zomrelo len kvôli podozreniu na vadu. Osobne poznám niekoľko žien, ktorým naordinovali cisársky rez, lebo podľa ultrazvuku bolo dieťatko veľmi veľké a nakoniec im z tela nasilu vybrali drobné detičky, ktorým váha bola podpriemerná. Veľmi dobre o týchto chybách ultrazvuku píše Henci Goer. Takisto poznám takmer rodičov, ktorí sa 15 rokov snažili splodiť dieťa. Keď nakoniec počali, bola žena už nad 30 a podstúpila amniocentézu, ktorou bolo dieťatko nechtiac zavraždené. To jedno percento, pri ktorom zomierajú počas amniocentézy deti znamená, že ich ročne zomrie veľmi veľa, keď sa zamyslíme nad tým, že ročne sa rodí okolo 50 000 detí.

Vnímavo sa na toto vyšetrenie pozerá aj Ivana Konigsmarková v knihe Hovory s porodní bábou:
„Ako hodnotíte genetické testovanie?

Z tých som nešťastná. Samozrejme, že si každý predstavuje, že bude mať zdravé dieťatko, ale to, čo robíme, zaváňa pestovaním “čistej rasy”. My svojím spôsobom ženy do týchto vyšetrení nútime, a tým vlastne rozhodujeme o tom, kto sa smie a kto nesmie narodiť…Podľa zákona ale žiadne vyšetrenie v tehotenstve povinné nie je. Lenže mnoho žien o genetických testoch ani nepremýšľa. Toto vyšetrenie je súčasťou starostlivosti o tehotné, tak prečo ho nevyužiť?…Každá žena prirodzene verí, že jej tehotenstvo prebieha úspešne. Naraz ale do tohto psychického komfortu ženy vstúpime s testami. Obdobie od testovania do oznámenia výsledkov ženy často prežívajú veľmi emotívne a sú stresované. To tehotenstvu nijako neprospieva, pretože v tomto období telo reaguje citlivo na všetky psychické podnety zo strany matky. A pokiaľ žena zistí, že má pozitívny screening, je často automaticky poslaná k odberu plodovej vody, aby sa zistilo, či má dieťa postihnuté alebo nie. A ženy sú naraz veľmi prekvapené a rozrušené. I preto, že sa mnoho zdravotníkov tvári tak, že keď dieťa nebude úplne v poriadku, podstúpi žena automaticky interrupciu…A keď hovorím so ženami, ktoré absolvovali amniocentézu, takmer všetky tvrdia, že by už v živote toto vyšetrenie nikdy nepodstúpili. Dva tri týždne, kým žena dostane výsledok, sú neuveriteľne dlhé a stres, ktorý pri tom prežíva, môže ovplyvniť celé jej tehotenstvo…Genetickým screeningom nediagnostikujeme chorobu, ale zisťujeme, aké má žena riziko výskytu danej vady. A navyše nediagnostikujeme všetky vady, ale len dve z mnohých vrodených vád: Downov syndróm a rozštep chrbtice, chrbtového kanálika. Žena, ktorej test dopadne negatívne, často žije v predstave, že porodí zdravé dieťa. Zatiaľčo žena, ktorej oznámime, že má test pozitívny, si myslí, že porodí choré dieťa, a pritom sa narodí dieťa úplne zdravé. Tak prečo testovanie praktizujeme?

…Koľkokrát im ani nedôjde, možno im to ani lekári nepovedia, že tehotenstvo vďaka amniocenéze môže skončiť potratom, napriek tomu, že je dieťatko zdravé. To všetko až v jednom percente prípadov, čo je dosť. A informácie o riziku sú často zo strany lekárov konštatované pod čiarou. Nehľadiac na to, že veľa matiek by na začiatku tehotenstva ani nenapadlo zisťovať, či je ich dieťatko zdravé, alebo nie.“

My sme všetky vyšetrenia odmietli a nebolo nič krajšie ako si vychutnávať vnútornú istotu, že je všetko v poriadku. Lebo sme to od samého začiatku takto vnímali a nezaujímalo nás, čo nám o tom povedia cudzí ľudia. Okrem toho by sme prijali naše dieťatko, nech by bolo akékoľvek. Tak nám bolo dané. Malo to svoj význam a my sme sa tešili na všetko, čo nám prinesie. Keď sa Nio narodil, pôrodná asistentka skonštatovala, že plodovej vody bolo prekvapivo menej. Ale to nič neznamená. Plodová voda sa stále dotvára. Stačí, že žena počas pôrodu menej pije a už toto množstvo kolíše. Netreba sa báť ničoho. Všetko je tak ako má byť…

A ešte jedna poznámka pod čiarou. Tá istá pani doktorka, ktorá na mňa krivo pozerala, že odmietam vyšetriť, či je naše dieťatko v poriadku, aby ho mohla prípadne odporučiť na potrat, na mňa rovnako krivo pozerala, keď som jej na konci tehotenstva vravela, že odmietam porodiť v pôrodnici, pretože to nie je pre Nia bezpečné. Kde je svedomie týchto lekárov, o čo im vlastne ide? Raz chcú dieťa poslať na smrť, o pár mesiacov ho už chránia pred pôrodom mimo nemocnice a pritom ani nemajú záujem sledovať najnovšie vedecké poznatky, podľa ktorých by im bolo jasné, že pôrod v pôrodnici je v našich podmienkach podľa WHO riskantnejší ako pôrod doma alebo pôrodnom dome s pôrodnou asistentkou. Možno to neviete, ale oni sú povinní nám poskytovať zdravotnú starostlivosť na úrovni najnovších lekárskych poznatkov. Nie oni by na nás mali pozerať krivo, že sa informujeme o veciach, ktoré by mali v prvom rade ovládať oni, ale my na nich, že zanedbávajú svoje povinnosti. V Českej republike sa už každoročne koná niekoľkodňový seminár Respekt k porodu organizovaný aj frankofónnymi štátmi. Stretávajú sa tam laici, ale aj lekárska obec. Minulého roku, tak ako po všetky minulé, boli samozrejme pozvaní aj pôrodníci zo Slovenska. Neprišiel NIKTO. Doktorka z novorodeneckého oddelenia jednej košickej pôrodnice bola jedinou zdravotníčkou, ktorá mala záujem sa dozvedieť, ako napreduje vývoj pôrodníctva vo svete a ako by mohol aj u nás, keby sme mali o tom záujem…

Prajem vám veľa odvahy a informácii, aby ste mali možnosť sa rozumne rozhodovať o tom, aké budete mať tehotenstvo ;o)