Naša vlastná knižka Rodili sme doma – 10 príbehov plánovaného domáceho pôrodu slovenských rodín

Milí návštevníčkovia, pod týmto mojim príhovorom vás čaká dostupná verzia knihy (avšak bez fotografií, ktoré nájdete len v tlačenej verzii) Rodili sme doma. V mene matičky Zeme, ktorá nás všetkých bezhranične obdaruváva svojimi plodmi napriek tomu, že jej to málokedy vraciame späť, ktorá v takom stave, v akom ju ovplyvňujeme, bude slúžiť našim deťom, vnúčatám, pravnúčatám…vás veľmi pekne prosím, aby ste túto verziu vnímali ako digitálnu a netlačili ju doma na chlórom bielený papier z farieb v malom plastovom balení. Pokiaľ vás táto kniha zaujme a chceli by ste ju mať v hmotnej podobe, jej kúpou podporíte vznik ďalších dobrých kníh s recyklovaným papierom, rovnako ako ich vydávanie. Predáva ju ekoobchod Živica. Veľmi pekne vám vopred ďakujem:)!

Moje poďakovanie tiež patrí všetkým rodinkám, ktoré súhlasili s uverejnením knihy na mojej stránke.J. (J=smajlík)

Saška

Plánovaný pôrod doma je prirodzený, bezpečný a v súlade s právom.

Má transformujúcu silu s priaznivým vplyvom na celú spoločnosť.

O jeho reálnosti rozpráva desať príbehov slovenských rodín. Máte možnosť nahliadnuť do ich knihy života.

Čo ich viedlo k tomu, aby uprednostnili domov pred pôrodnicou?

Aké to bolo a čo im to prinieslo?

Plánovaný pôrod doma – taký, aký je…

Rodili sme doma

10 príbehov plánovaného domáceho pôrodu slovenských rodín

Alexandra Kešeľová a osem rodín

2010

Text © 2010 Mgr. Alexandra Kešeľová

Jazyková úprava © 2010 Mgr. Alexandra Kešeľová, Mgr. Lucia Zacharová www.oslavuj.sk

Grafická úprava, zalomenie © 2010 Mgr. Jana Kopernická, www.lemur.sk, www.kopernicka.sk

Obálka © 2010 Predná strana – Filip Heriban – obrázok tehotenstva podporujúci plodnosť,  http://vnimavetehotenstvo.sk/obrazy-fb/

Illustrations © 2010 Fotografie, kresby a  maľby v príbehoch patria tým rodinkám, pri ktorých sú umiestnené pod príbehom. Fotografie voľne v texte Ing. Martin Kešeľ a Mgr. Alexandra Kešeľová

Vydalo: Alter Nativa o.z., 04934 Brdárka 11; v rámci Čitateľského klubu Alter Nativa, 1. vydanie

Rok vydania: 2010

Počet strán:

Tlač: PUBLICA,  Pribinovo nám. 3,  949 01 Nitra

ISBN – 978-80-969754-4-0

Poďakovanie

Ďakujem všetkým rodinám, ktoré ochotne napísali svoje príbehy, pôrodným asistentkám a pôrodným babám, ktoré sprevádzajú rodiny pri plánovaných pôrodoch doma, mojim rodičom, Maťkovi, ktorý mi vo všetkom pomáha a podporuje ma, Nijuškovi, ktorý zo mňa urobil mamku a napĺňa ma nekonečnou radosťou, Martinke Ološtiakovej za cenné rady a postrehy ku dielu, podporovateľom a vlastne úplne všetkým a všetkému, lebo len spoločnými energiami sme vytvorili okolnosti rodiace túto knihu.

Saška

Obsah

Predhovor. 7

Úvod. 8

Prečo si treba dávať pozor na pôrodnice. 12

Prirodzený pôrod. 19

Výhody prirodzeného pôrodu pre dieťa. 20

Výhody prirodzeného pôrodu pre matku. 22

Výhody prirodzeného pôrodu pre spoločnosť. 23

Výhody pôrodu doma. 23

Ktoré ženy môžu uvažovať o pôrode doma. 25

Pôrod doma a legislatíva. 26

Príbehy. 28

Sebastián. 29

Domáci pôrod. 32

Sebastiánek. 34

Bohumilka. 37

Johanka. 40

Nio. 44

Svetlanka. 51

Bohdanka. 53

Dominik. 55

Eliáš. 57

Záver. 62

Použitá literatúra. 64

Zoznam internetových zdrojov. 64

Zoznam interpretovaných filmových titulov publikovaných na DVD.. 65

Predhovor

Plánovaný domáci pôrod môjho synčeka Nia v roku 2007 vyvolal vlnu prekvapení. Naši blízki sa často pýtali, prečo sme nerodili v pôrodnici. Aby som im a všetkým ostatným vysvetlila význam plánovaného domáceho pôrodu, vytvorila som stránku www.vnimavetehotenstvo.sk. Na nej som zverejnila celý priebeh nášho pôrodu zdokumentovaného fotografiami. Zároveň som napísala desiatky článkov o zdravom a vnímavom tehotenstve a pôrode. Stránka zožala veľký úspech. Každý týždeň mi prichádzali ďakovné listy od nadšených tehotných rodiniek, či ich prosby o kontakty na pôrodné babice, alebo asistentky. Mnohí z nich mi vyjadrili obdivné uznanie, že som sa nebála zverejniť náš pôrod. Netušili, že to nie je trestný čin, že každá rodina má právo si vybrať miesto a spôsob pôrodu…

Uvedomila som si, ako veľmi Slovensku chýba osoba, hnutie, ktoré by masovo poukázalo na nezákonné a neľudské praktiky v mnohých pôrodniciach, a na opačnej strane nádheru a (liečivú) silu plánovaných domácich pôrodov. V dotazníkovom prieskume mojej diplomovej práce z roku 2009 Obraz tehotnej ženy v mediálnom prostredí sa potvrdilo, že naše médiá prezentujú domáci pôrod ako nebezpečný, nezákonný… Zámerne nerozlišujú medzi plánovanými a neplánovanými pôrodmi… Kto ovláda angličtinu si možno všimol, že správy o domácom pôrode zahraničných celebrít sa do nášho bulváru nikdy nedostali. Je to konkrétne prípad Pamely Anderson, Kelly Preston, Meryl Streep, Demi Moore, Nelly Furtado, Jade Jagger, Julianne Moore…

Zároveň neváhali šíriť správy o pôrodoch cisárskym rezom napríklad u Angeliny Jolie, Christine Aguilery, Jeniffer Lopez či našich moderátorkách, herečkách…

Rozmýšľala som nad tým, ako by som mohla prispieť k tomu, aby boli ľudia pravdivo informovaní. Slovensko je jedna z posledných krajín EÚ, v ktorej sú domáce pôrody tabuizované. Všetky okolité štáty (Česko, Rakúsko, Ukrajina, Maďarsko, Poľsko) majú pôrodné asistentky, ktoré oficiálne sprevádzajú ženy pri pôrodoch doma. Slovenské ženy, ktoré rodia doma, by sa dali prirovnať k čarodejniciam v čase inkvizície. Obávajú sa, že ich niekto za tak prirodzený zážitok akým je pôrod doma, môže napadnúť.

A tak vznikla myšlienka napísať knihu. Od nápadu k uskutočneniu prešiel rok. Oslovila som desiatky rodín, ktoré rodili doma, rovnako priateľov a známych, aby moju prosbu o príbeh podávali ďalej. Z tých všetkých rodiniek, ktorým doma behajú zdravé, šťastné a orgazmicky porodené deti, ma skontaktovalo osem mamičiek, vďaka ktorým vznikla kniha, ktorú práve čítate J.

Úvod

Milí čitatelia,

som presvedčená, že skôr, než sa ponoríte do čítania našich príbehov, by bolo užitočné zistiť niečo o podstate prirodzeného pôrodu. O jeho význame, kvalite, bezpečnosti, sile…

Tieto informácie nie sú bežne dostupné a šírené spoločnosťou. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som ich nazbierala popri materstve a vysokoškolskom štúdiu.

Na nasledujúcich stranách som sa pokúsila zhrnúť najzaujímavejšie a najdôležitejšie fakty. Je to prvá slovenská kniha o plánovaných domácich pôrodoch, a preto dúfam, že naplní svoje poslanie J.

Bezpečnosť plánovaného domáceho pôrodu

  • „Plánovaný pôrod doma za prítomnosti kvalifikovaného profesionála nepredstavuje pre ženy s nerizikovým tehotenstvom žiadne nebezpečenstvo… Pôrody doma sú rovnako bezpečné ako pôrody v pôrodnici a navyše majú i niektoré ďalšie výhody. Niekoľko štúdií uvádza menší výskyt zdravotných komplikácií u matiek i novorodencov. Väčšina prác tiež dokladuje menej časté používanie liekov, napríklad oxytocínu k stimulácii pôrodu, a menšie percento zákrokov, napríklad cisárskych rezov, a naopak väčšiu snahu o pohodlie rodiacej ženy, napríklad využívaním kúpeľa,  či podávaním jedla a pitia. A takáto starostlivosť je ženám jednoducho príjemnejšia.“ (Henci Goer, Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu, 2002)
  • „Štúdia domácich pôrodov v Amerike a Kanade z roku 2005 ukázala, že medzi 5000 ženami boli výsledky pokiaľ ide o bezpečnosť, u žien, čo rodili doma, aspoň rovnako dobré ako u rodičiek s nízkym rizikom v pôrodniciach. Zásahov bolo oveľa menej. Podľa tej štúdie boli miery cisárskeho rezu, epidurálky, vyvolania pôrodu, povzbudenia kontrakcií, epiziotómie, všetky pod 10 %, čo bolo omnoho nižšie, než vykazujú údaje v pôrodniciach.“ (Sarah Buckley, MD, Orgasmic Birth, 2008)
  • „Plánovaný pôrod doma môže byť tým najspoľahlivejším spôsobom, akým môžete porodiť svoje dieťa. Nedávna správa o stave britskej spoločnosti dokumentovala, že akokoľvek 94 % všetkých pôrodov sa udeje v nemocnici, nie sú o nič bezpečnejšie, niekedy sú dokonca nebezpečnejšie, ako pôrody doma.“ ( Miriam Stoppardová, Veľký sprievodca tehotenstvom od počatia po pôrod, 1985)
  • „Pre ženy, ktorých tehotnosť prebieha normálne a očakávajú normálny pôrod, je domáce prostredie ideálne. Nanešťastie mnohé ženy, ktoré by mohli rodiť doma, sa na to nepodujmú, pretože pociťujú negatívny tlak zo strany svojich lekárov, poradcov a nemocničných pôrodných asistentiek. Väčšina tehotných žien je zdravá, a ako k takým by sa k nim malo pristupovať; tehotnosť nie je choroba. Ak všetko prebieha normálne, nie je dôvod, prečo by ste nemohli rodiť doma s pomocou miestnej pôrodnej asistentky. V súčasnosti sa dokázalo, že pôrod doma je rovnako bezpečný v prípade, že sme v poriadku a nie je dôvod, pre ktorý by bolo treba si robiť starosti.“ ( Miriam Stoppardová, Žena od A po Z, 1985)
  • „Pokiaľ tehotenstvo prebieha v poriadku, žena neužívala žiadne lieky, pravdepodobnosť, že pri pôrode vznikne život ohrozujúca situácia, nie je. V podstate neexistuje.“  (Jana Doležalová, Hovory s porodní bábou, 2006)
  • To, že pôrod doma je bezpečný, dokazuje aj štúdia z roku 2009, publikovaná v BJOG (An International Journal of Obstetrics & Gynaecology), kde sledovali viac než pol milióna nízkorizikových žien, ktoré mali možnosť vybrať si, kde budú rodiť – doma alebo v nemocnici. Viac než 60 % z týchto nízkorizikových žien si vybralo rodiť doma. Záver štúdie je jednoznačný – plánovaný pôrod doma je pre nízkorizikové ženy, za predpokladu, že sú v prítomnosti skúseného zdravotníka (zväčša pôrodnej asistentky) a v prípade komplikácii sú v dostupnej vzdialenosti vybavenej nemocnice, rovnako bezpečný ako pôrod v nemocnici.

(Perinal mortality and morbidity in planned home and hospital births. http://www.homebirthservices.com.au/files/2864672/uploaded/De_Jong_et_al_2009.pdf)

  • Veľké uznanie patrí Veľkej Británii. Na základe vynikajúcich svetových štatistík pôrodných výsledkov plánovaných domácich pôrodov „Zvláštny výbor pre otázky zdravotníctva (Health Select Committee), ustanovený pri Dolnej snemovni britského parlamentu, publikoval už pred 20 rokmi, teda v roku 1990 správu, v ktorej sa píše: „ Prax, keď sú všetky ženy vedené k tomu, aby rodili v nemocnici, nie je možné obhájiť väčšou bezpečnosťou takýchto pôrodov. (…) Ženy by mali mať možnosť voľby, (…) vrátane tej alternatívy, ktorá im bola v minulosti odopieraná, totiž priniesť svoje deti na svet doma alebo v malých pôrodných zariadeniach.“ (Henci Goer, Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu, 2002)
  • Veľká Británia zopakovala svoje oficiálne vyjadrenie aj v roku 2007, keď The Royal College of Midwives (Kráľovský Zväz Pôrodných Asistentiek) a The Royal College of Obstetricians and Gynaecologists (Kráľovský Zväz Pôrodníkov a Gynekológov) vydali spoločné vyhlásenie: „Neexistuje dôvod na to, aby sa ženám s nízkym rizikom komplikácií domáci pôrod neodporúčal, naopak, môže byť pre ne a pre ich rodiny veľmi prospešný. Existuje množstvo dôkazov o tom, že domáci pôrod je bezpečnejší a že žene prinesie pozitívnu skúsenosť, čo má priaznivý vplyv na zdravie jej dieťaťa aj jej samotnej.“ (Royal College of Obstetricians and Gynaecologists and Royal College of Midwives Joint Statement No.2 http://www.rcog.org.uk/files/rcog-corp/uploaded-files/JointStatmentHomeBirths2007.pdf )
  • Vo všetkých krajinách, kde tretina žien rodí plánovane doma – Japonsko, Singapur, Fínsko, Nórsko, Holandsko, je najvyššia životná úroveň a najmenšia novorodenecká úmrtnosť. A naopak, najväčšia úmrtnosť je v krajinách, kde sa detičky rodia prevažne v nemocniciach – USA, Litva, Poľsko, Maďarsko a Slovensko. (U.S. has second worst newborn death rate in modern world, report says http://www.cnn.com/2006/HEALTH/parenting/05/08/mothers.index/index.html)
  • „Anglická studie uveřejněná v r. 1999 v časopise The Practising Midwife se 1695 ženami kvalifikovaným způsobem ukazuje, že nelze neprokázat, že při rozumném uspořádání a kvalitní porodnické péči, je porod doma spojený se statisticky významně větším rizikem pro matku nebo pro dítě… Nejnovější výzkumy ve Velké Británii, Švýcarsku a Holandsku podporují porody doma… V dánské práci z r. 1997 (14) byla provedena analýza 6 kontrolovaných studií obsahujících celkem 24 092 porodů vybraných žen s nízkým porodním rizikem. Analyzována byla mortalita a morbidita, Apgar skóre, lacerace hráze a lékařské intervence. Získané výsledky vedly k závěru, že domácí porody jsou přijatelnou alternativou k porodům v nemocnici pro vybrané těhotné ženy a vedou k omezení lékařských intervencí.“ (Katedra filozofie a etiky Zdravotně sociální fakulty Jihočeské univerzity v Českých Budějovicích Gynekologicko-porodnické oddělení oblastní nemocnice Příbram, PROBLÉM DOMÁCÍCH PORODŮ VE SVĚTLE OBJEKTIVNÍCH DAT, Jiří Šimek, Alena Šindelářová, Martina Vlasová, 2008 http://clanky.gynstart.cz/article.php?sid=166&mode=thread&order=0&thold=)
  • „V studii 1 707 porodů (Durand, AM. (1992) The safety of home birth: The Farm study. American Journal of Public Health. 82(3): 450-453.) v domácím prostředí, u kterých asistovaly porodní asistentky, byly výsledky porodů srovnatelné s porody s nízkým rizikem, vedenými v nemocnici. Operačních zásahů u porodů, které byly započaty v domácím prostředí, bylo mnohem méně, než u porodů s nízkým rizikem vedených v porodnici. Ani lékařská ani právní podpora by těm, kteří volí porod mimo porodnici a těm, kteří jim při porodu pomáhají, neměla být odpírána s odůvodněním, že to není bezpečná volba.“ (ROVNÉ ŠANCE, Porod v domácím prostředí, Možnost

informované volby, Porodní dům U čápa, o.p.s. http://www.pdcap.cz/Texty/Brozura_Por_Doma.pdf )

  • „Dnes se v tzv. západním světě většina porodů odehrává v nemocnicích. Vzdor tomu poslední výzkumy dokazují, že porodní centra a vlastní domov jsou místem, kde zdravá žena, doprovázená porodní asistentkou vzdělanou a zkušenou pro doprovod u porodu doma, může bezpečně porodit. Na porodu, který probíhá doma, můžeme vidět, jak skutečně vypadá to, co nazýváme normálním porodem. Pokud takovému modelu porozumíme a přijmeme jeho zásady, měli bychom být schopni vést porod v jakémkoli prostředí. Pro rodičky a porodní asistentky bude třeba nalézt takový přístup a vytvořit takové prostředí, v němž bude porod s největší pravděpodobností probíhat zcela normálně, a nalézt rovnováhu mezi soukromím a podporou. Pokud porod probíhá zcela normálně, spontánně, bez intervenčních zásahů, přináší to zážitek všem, matce, dítěti, otci, rodině i celé společnosti. Pokud vzniknou nějaké komplikace, je třeba tyto komplikace zvládnout s maximální snahou zachovat to, co je normální a přirozené.“ Marshall H. Klaus (významný americký pediater a neonatológ, profesor Pediatrickej univerzity v Kalifornii v San Franciscu, držiteľ ceny Americkej pediatrickej akadémie M.D., Future Care of the Parents, 1978, 2001 (Zuzana Štromerová, Bsc., Rizika domácích porodů http://www.pdcap.cz/Texty/DP/RizikaDP.html)

Prečo si treba dávať pozor na pôrodnice

Mnoho ľudí netuší, že rutinné zákroky pôrodníc vyvolávajú celý rad komplikácií a ohrozujú život matky aj dieťaťa. Veľmi poučne sa na adresu pôrodníc vyjadrujú špičkoví odborníci vo fenomenálnom dokumente s významnými oceneniami z celého sveta americkej pôrodnej asistentky Debry Pascali Bonaro – Orgasmic Birth:

Marsden Wagner, MD, MS (riaditeľ Ženského a detského zdravia Svetovej zdravotnej organizácie 1992-98) : „Keď dnes pôjdete rodiť do priemernej americkej pôrodnice, bude pravdepodobné, že sa vám narodí normálne dieťa a vy sama budete v poriadku. Nebudete mať ale normálny pôrod v tom zmysle, že by vám neurobili všemožné zbytočné veci, to nie. Keď sme pred rokmi pôrod preniesli do nemocnice, robili sme to, ako by to bola operácia. Ženu posadili na pôrodné kreslo, ona ale môže chodiť, nie je chorá. Vzali sme jej normálne oblečenie a nasadili nemocničnú košeľu. Pri normálnom pôrode ale nie sú potrebné košele ani masky.“

Robbie Davis-Floyd PhD: „Dostáva infúziu napriek tomu, že už štyridsať rokov máme vedecké dôkazy, ktoré ukazujú, že je pre ženy omnoho lepšie, aby pri pôrode sami jedli a pili. Nepotrebujú byť zavodňované pomocou infúzie.“

Marsden Wagner: „Pripoja ju na elektronický fetálny monitor. Lekár alebo sestra vojdú do izby, ani sa nepozrú na ženu, pozerajú sa na obrazovku.“

Robbie Davis-Floyd PhD: „Monitor bol určený k prevencii nadbytočných zásahov do pôrodu. A nakoniec sa používa práve naopak. Počet cisárskych rezov v USA vzrástol z 6 % v čase, kedy sa monitor začal používať, na 23 % po desiatich rokoch používania. V skutočnosti totiž monitor v príliš mnoho prípadoch vyvolá falošný poplach.“

Dr. Christiane Northrup, MD: „Ženy a lekári majú samozrejme pocit, že čím viac zásahov, tým je pôrod bezpečnejší, a nedá sa spochybniť, že zásahy zachraňujú životy. Ale problém je v tom: medzi normálnymi rodičkami, normálnymi zdravými ženami, ich bude mať komplikácie len menej ako 10 %. Keď použijete rovnaké štandardy u tých 90 %, ktoré budú rodiť normálne ako u tých 10 %, ktoré rodiť normálne nebudú, potom u tých zdravých zabránite pôrodnému procesu a skazíte im ho!“

Richard Jennings, CNM, MS: „V nemocnici robia časté vaginálne vyšetrenia, aby sa uistili, či sa otvárate dostatočne rýchlo, a keď nie, dajú vám oxytocín. Problém je, že oxytocín kontrakcie predĺži a zosilní a sú aj omnoho bolestivejšie. Tie dlhšie, silnejšie a bolestivejšie kontrakcie stláčajú prívod krvi a kyslíka a často ho vystavujú stresu. A potom sa náhlite so ženou na cisársky rez kvôli tiesni plodu, ktorá je spôsobená oxytocínom na prvom mieste. Lekár a matka povedia: „Bohu vďaka za pôrodnicu, vďakabohu za technológiu, dieťa by bez nej neprežilo“, ale to pôrodnica a technológia najprv vytvorili ten problém.“

Všetky slovenské pôrodnice majú svoje rutinné zaobchádzanie s rodičkami. Klasická starostlivosť zahŕňa:

  1. 1. Vypisovanie papierov po príchode do pôrodnice

Spôsobuje spomalenie až zastavenie pôrodu. „Počas pôrodu, sexuálneho aktu a dojčenia je aktívna len primitívna mozgová štruktúra v a okolo hypotalamusu, ktorú obklopuje neokortex (nová vyvinutá mozgová štruktúra). Ak je tento racionálny mozog príliš aktívny, má tendenciu ovplyvňovať primitívny mozog. Aby sa žena mohla ponoriť do seba a umožniť samovoľný pôrod,  musí zmeniť úroveň vedomia redukciou aktívnej mozgovej kôry. Inak povedané, počas pôrodu alebo ľubovoľného sexuálneho zážitku, má akákoľvek stimulácia neokortexu – napríklad logická diskusia, to, že je človek pozorovaný, ostré svetlá atď. tiež obmedzujúce dôsledky.“ (Vlastimil Marek, Nová doba porodní, 2002)

  1. 2. Elektronické monitorovanie plodu

Zvyšuje riziko cisárskeho rezu alebo kliešťového pôrodu. Francúzsky pôrodník Michel Odent v knihe Znovuzrozený porod  predpovedá koniec „postelektronickej doby“, na podnet článku z dňa 12. 12. 1987, The Lancest, svojho času najprestížnejšom a najváženejšom lekárskom časopise sveta. V článku bolo zhrnutých osem závažných výskumov konaných v rôznych častiach sveta. Cieľom týchto výskumov, ktoré zahŕňali desiatky tisícov pôrodov z celého sveta, bolo porovnať skupiny žien rodiacich za asistencie elektronických prístrojov so skupinami žien rodiacich bez týchto prístrojov (srdečný tep počas pôrodu a po ňom sledovala v týchto prípadoch pôrodná asistentka… Súhrnný záver znie, že „jediný štatistický významný výsledok použitia elektronických prístrojov pri pôrode je vzrast počtu pôrodov cisárskym rezom a za pomoci kliešťov…“ Logicky výklad hovorí, že použitie elektronického monitorovania v priebehu pôrodu je nebezpečné a pôrod zaťažuje.“ (Michel Odent, Znovuzrozený porod, 1995)

Súčasná štúdia na tomto zistení stále trvá: „ Keď boli konečne urobené všetky randomizované kontrolné štúdie, bol ich záver zarážajúci: rutinné elektronické monitorovanie plodu neprináša dieťaťu žiadnu preukázateľnú výhodu, a vo vzťahu k žene naopak výrazne zvyšuje riziko, že pôrod skončí operatívne (teda cisárskym rezom alebo použitím kliešťov). Dokonca i v prípade rizikových pôrodov dôkazy o prospešnosti elektronického monitorovania neobstáli. Ani po dvadsiatich rokoch používania sa nepodarilo preukázať, že by elektronické monitorovanie plodu predčilo občasné vyšetrenie počúvaním.“ (Henci Goer, Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu, 2002)

  1. 3. Oholenie pubického ochlpenia

Predpokladalo sa, že znižuje riziko infekcie a uľahčuje zošitie prípadných pôrodných poranení. Pre túto hypotézu neexistujú žiadne dôkazy. Rutinné užívanie môže naopak zvýšiť infekciu vírusom HIV alebo hepatitídou, a to tak pre poskytovateľa starostlivosti, ako aj pre ženu.

  1. 4. Klystír

Predpokladalo sa, že stimuluje sťahy maternice a prázdne črevá umožňujú zostup hlavičky. Tiež sa verí, že znižuje znečistenie a tým riziko infekcie dieťaťa a matky. Klystír je nepríjemný a predstavuje určité riziko poškodenia čriev.

Bez klystíru je prípadné znečistenie len mierne a odstraňuje sa ľahšie, než znečistenie, ktoré nastane po klystíre. Neboli zistené žiadne účinky na dĺžku trvania pôrodu, alebo neonatálnu infekciu, či na infekciu vzniknutú po poranení hrádze. Zavedenie klystíru narúša priebeh pôrodu.

Názor WHO: Rutinné zavádzanie klystíru je praktika jednoznačne škodlivá, ktoráby mala byť eliminovaná. Výnimkou môže byť výskyt zápchy, pokiaľ v rannej fázE pôrodu spontánne neustúpi ani v raných fázach pôrodu (kedy zvyčajne spontánne dochádza k vyprázdneniu čriev). V tomto prípade však žene postačí len malá klyzma alebo uvoľnenie análnej oblasti špeciálnym gelom.

  1. 5. Umelé vyvolanie pôrodu

Lekár, či lekárka k nemu môžu prikročiť z viacerých dôvodov: z obáv o stav dieťaťa, pre väčšie pohodlie, podozrenie na príliš veľké dieťa, predčasný odtok plodovej vody, nález streptokoka skupiny B, prenášanie.

Pôrod je vyvolávaný z mnohých dôvodov – len malé percento je skutočne opodstatnených. Tu sa zameriame na pomerne časté umelé vyvolanie pôrodu z dôvodu „prenášania“. Tehotenstvo trvá spravidla 40. týždňov + – 2 týždne. Do ukončeného 42. týždňa nie je preto možné hovoriť o prenášaní. Umelo vyvolaný pôrod v čase, keď na neho matka ešte nie je pripravená, často končí cisárskym rezom. Býva výrazne bolestivejší a bolesti sa horšie zvládajú.

  1. 6. Obmedzovanie jedla a pitia

Rada lekárov sa stále domnieva, že jesť a piť počas pôrodu je riskantné, pretože v prípade podania celkovej anestézie (operačného pôrodu) by mohlo vzácne dôjsť k vdýchnutiu čiastočiek jedla do pľúc (aspirácia).

Hladovanie nezaručuje, že žalúdok bude dostatočne prázdny. Celková anestézia sa pri pôrodoch užíva stále menej.

Názor WHO: Dehydratácia a hladovanie sú pre ženu zdrojom značného nepohodlia a stresu a môžu nežiaducim spôsobom ovplyvniť priebeh pôrodu.

Odopieranie jedla a pitia rodičkám nemá žiadne opodstatnenie a je zbytočnou a neúčelnou praxou.“ (Cesty ke spokojenému porodu, HNUTÍ ZA AKTIVNÍ MATEŘSTÍ, 2010)

„Pôrodné asistentky majú vypozorované, že dehydratácia môže byť príčinou horúčky. Dehydratácia a hladovanie majú tiež súvislosť s dlhými pôrodmi, zvýšenou potrebou oxytocínu (obchodný názov Pitocin alebo Pit) pre navodenie silnejších kontrakcií a inštrumentárnym zakončením pôrodu.“ (Henci Goer, Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu, 2002)

  1. 7. Amniotómia (dirupcia vaku blán/umelé prasknutie plodových obalov/pustenie plodovej vody)

Lekári tento zákrok odôvodňujú tým, že urýchľuje pôrod a umožňuje určiť kvalitu plodovej vody, ktorá je ukazovateľom stavu dieťaťa. Zároveň môže vyvolať pôrod a v neposlednom rade umožňuje zaviesť tzv. skalpovú elektródu na hlavičku dieťaťa.

Rutinné vykonávanie amniotómie má zanedbateľný a ťažko odhadnuteľný prínos a mnoho potenciálnych rizík. Včasná amniotómia zvyšuje riziko infekcie u matky i dieťaťa a riziko, že bude pôrod ukončený cisárskym rezom indikovaný pre tieseň plodu. Amniotómia môže byť tiež príčinou prolapsu (predpadnutie pupočnej šnúry).

Kvôli vykonávaniu amniotómie je žena viac sledovaná elektrickým monitorom, čo ďalej narušuje priebeh pôrodu.

Názor WHO: Amniotómia skracuje pôrod o pomerne krátku dobu a nie je faktorom, ktorý by mal na dĺžku pôrodu zásadný vplyv. Výskumy nepotvrdzujú prospešnosť amniotómie.“ (Cesty ke spokojenému porodu, HNUTÍ ZA AKTIVNÍ MATEŘSTÍ, 2010)

Amniotómia zvyšuje výskyt abnormalít v srdečnom rytme dieťaťa. Rutinne prevádzaná amniotómia konzistentne zvyšuje percento cisárskych rezov.“ (Henci Goer, Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu, 2002)

  1. 8. Epidurálna analgézia a anestézia

Mnohí lekári a lekárky sú presvedčení, že rodička pôrodnými bolesťami zbytočne trpí a považujú epidurálnu analgéziu za vhodnú úľavu. Prevádzanie epidurálu zarába pôrodniciam veľa peňazí. O rizikách sa príliš nehovorí, preto sa im tu budeme venovať širšie.

Epidurálna analgézia (EA) spomaľuje pôrod, vedie k častejšiemu používaniu oxytocínu, zvyšuje počet epiziotómií, kliešťových pôrodov, vákuových extrakcií a ukončenie pôrodu cisárskym rezom.

EA môže výnimočne vyvolať i život ohrozujúce komplikácie (strata vedomia, srdečná zástava, prudký pokles krvného tlaku, zvracanie, problémy s dýchaním, poškodenie mozgu, alergický šok, poranenie nervov, vznik abscesu, prudké bolesti chrbtice či hlavy, problémy s močením, zimnice, svrbenie, senzorické potiaže, funkčné svalové poruchy, smrť matky, tieseň plodu) u matky aj dieťaťa, zvýšiť ich telesnú teplotu (spôsobiť horúčku) a riziko infekcie… Matke môže spôsobovať dlhodobé alebo chronické problémy, ako je dočasná urinárna inkontinencia (problémy s udržaním moču), vznik hematómov, poranenie alebo poškodenie nervov a ovplyvňuje jej (i partnerove) vnímanie pôrodu.

Možnými, i keď doposiaľ nepotvrdenými, komplikáciami sú neurologické následky, dysfunkcia močového mechúra, chronické bolesti hlavy, dlhodobá bolesť chrbta, hučanie v ušiach, nedoslýchavosť a senzorické problémy.

Epidurálne podávané analgetiká a anestetiká prenikajú do organizmu dieťaťa, negatívne ovplyvňujú jeho okysličovanie, môžu spôsobiť závažné poruchy srdečného rytmu, vyvolávať dýchacie problémy pri pôrode a komplikovať začiatky dojčenia. Môžu mať nežiaduci vplyv na fyzické aj psychické zdravie novorodenca. EA narúša fyziologický proces pôrodu a negatívne ovplyvňuje prvé kontakty a vytváranie citového puta medzi matkou a dieťaťom. Pôrodné bolesti sú normálnym fyziologickým prejavom, majú svoj zmysel. Existuje veľa prirodzených a bezpečných techník, ako stlmiť vnímanie bolesti pri pôrode:

  • slobodná voľba polohy v 1. a 2. dobe pôrodnej,
  • teplý kúpeľ alebo sprcha,
  • masáže, dotyky, hypnóza, hudba,
  • používanie techník na odvádzanie pozornosti (určitý rytmus dýchania, vizualizácia a iné).

Názor WHO: Veľa žien tieto prirodzené metódy hodnotí pozitívne, nemôžu žene ublížiť, a preto ich možno odporučiť. Farmakologické metódy by nikdy nemali nahradiť osobnú pozornosť a láskyplnú starostlivosť o rodiacu ženu.

  1. 9. Riadené tlačenie

Rutinným postupom niektorých pôrodníc je stanoviť začiatok 2. doby pôrodnej diagnostikovaním úplnej dilatácie (otvorenia) hrdla maternice a rodičku povzbudzovať k tlačeniu bez ohľadu na jej vlastné pocity, často so zadržaným dychom.

Názor WHO: Fyziologický postup spočíva vo vyčkávaní, pokým žena sama necíti potrebu tlačiť, teda kým sa reflex tlačenia neobjaví spontánne.  Tento postup je pre ženu ľahší, nemá ani žiadne nebezpečné následky pre plod alebo výsledok pôrodu a celkovú dobu tlačenia skracuje. Tlačenie riadené personálom pôrodnice neprináša žiadne výhody. WHO zaraďuje tento postup medzi používané nevhodne.

10. Epiziotómia (nástrih hrádze)

Predpokladá sa, že nástrih je menej bolestivý než natrhnutie. Považuje sa tiež za prevenciu inkontinencie a vzniku hlbokých trhlín zasahujúcich do zvierača konečníka.

V porovnaní so spontánne vzniknutými trhlinami nie je menej bolestivý, naopak, je omnoho bolestivejší. Análne poranenie zriedkakedy vznikajú inak ako samovoľné pokračovanie nástrihu a zvyšujú pravdepodobnosť fekálnej inkontinencie, vzniku infekcie a bolesti pri pohlavnom styku.

Názor WHO: Neexistujú žiadne spoľahlivé dôkazy o tom, že liberálne alebo rutinné vykonávanie epiziotómie má priaznivé účinky, existujú však jasné dôkazy o tom, že môže spôsobiť škodu.“ (Cesty ke spokojenému porodu, HNUTÍ ZA AKTIVNÍ MATEŘSTÍ, 2010)

Samostatná pôrodná asistentka Martina Ološtiaková pôsobiaca v Nemecku o nevhodnosti nástrihu hrádze v roku 2009 preložila knihu francúzskej pôrodnej asistentky Giséle Steffen s názvom Je rutinný, profylaktický nástrih hrádze oprávnený?, ktorú vydala Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek.

11. Prerušovaný kontakt matky a dieťaťa

V mnohých pôrodniciach dochádza k separácii detí a matiek z dôvodu odnášania detí na rôzne vyšetrenia a zákroky, k pozorovaniu na novorodeneckom oddelení či zahriatia podchladených detí v inkubátore. Častým dôvodom je taktiež snaha, aby si matky odpočinuli.

Názor WHO: Telesný kontakt s matkou je najlepším prostriedkom k udržaniu          telesnej teploty dieťaťa. Tento kontakt je odporúčaný i z dôvodov psychologických: podnecuje vzájomné zoznámenie matky a dieťaťa a poskytuje dieťaťu dôležitý pocit bezpečia. Pre zdravotný stav novorodenca je výhodné, keď sa stretáva s baktériami na koži svojej matky, a nie s baktériami poskytovateľov starostlivosti. Dieťa by malo byť v telesnej blízkosti svojej matky cez deň aj v noci a malo by k nej mať neustále neobmedzený prístup.

WHO zaraďuje obmedzenie kontaktu matky a dieťaťa po pôrode medzi praktiky preukázateľne škodlivé, ktoré by sa mali vylúčiť.“ (Cesty ke spokojenému porodu, HNUTÍ ZA AKTIVNÍ MATEŘSTÍ, 2010)

12. Separácia partnera od matky a dieťaťa

V mnohých pôrodniciach je dnes možné priplatiť si prítomnosť partnera či inej blízkej osoby pri pôrode. V minulosti prítomnosť otca dieťaťa pri pôrode bolo tabu. Oteckovia odchádzali z pôrodnice bez toho, aby videli svojho potomka a mohli sa s ním zvítať najskôr po niekoľkých dňoch, keď si ho prišli z pôrodnice odniesť domov. Pôrodnice síce vítajú prítomnosť partnera na pôrodnej sále, ale jeho prístup je striktne obmedzovaný. Napríklad, pokiaľ na pôrodnej sále rodí viac žien naraz, partneri musia čakať za dverami. Pokiaľ si priplatíte nadštandardnú sálu, kde budete s partnerom sami, aj tá môže byť obsadená. Mnoho žien by si vedelo predstaviť svoj pôrod inak, keby sa nezasahovalo do prítomnosti partnera pri pôrode.

Aj novorodenci sú obeťami rutinného zaobchádzania: silného osvetlenia na pôrodnej sále, kvapkania roztoku do očí, skorého prestrihnutia pupočnej šnúry pred dotepaním („Málokto vie, že zasvorkovanie pupočníka v tretej fáze pôrodu je zákrok, ktorý sa začal vykonávať v polovici 17. storočia, keď pôrodníci pripútali ženy k posteli, aby ušetrili posteľné plachty od znečistenia krvou. Niektorí experti v tejto oblasti sú toho názoru, že zasahovanie do placentárnej transfúzie tým, že pupočník ihneď zasvorkujeme, môže súvisieť s niektorými vývojovými problémami našich detí, ako sú detská mozgová obrna, autizmus a poruchy pri učení. Existujú silné medicínske dôkazy, že skoré zasvorkovanie pupočnej šnúry môže spôsobiť u dieťaťa zvýšené riziko anémie, keďže zasvorkovanie oberie dieťa približne o 54 až 160 ml krvi, čo môže byť až takmer polovica celkového objemu krvi novorodenca (300 – 50 ml). Pôrodník Charles White napísal v roku 1773, „zvyčajný spôsob uväzovania a prestrihovania pupočníka v okamihu, keď sa dieťa narodí, je tiež jednou z tých chýb v praxi, ktorej nemožno pripísať žiadne pozitíva v jej prospech, je to iba zvyk“. V roku 1801 Erasmus Darwin (starý otec Charlesa Darwina) napísal: „Ďalšia vec, ktorá je veľmi škodlivá pre dieťa, je uviazanie a prestrihnutie pupočníka príliš skoro. Tento úkon by mal byť vykonaný až potom, keď sa dieťa nielen pár krát nadýchlo, ale ustalo aj všetko pulzovanie v pupočníku. Dieťa zostane oveľa slabšie, než by malo byť, pretože časť krvi, ktorá mala byť v dieťati, zostala v placente.“ Beáta Hucková, Lotosový pôrod http://tehotenstvo.rodinka.sk/index.php?id=73263&type=98), váženia a merania ihneď po narodení (v Nizozemsku sa váži až na druhý deň. Prišlo sa totiž na to, že pre dieťa, ktoré bolo mesiace v schúlenej polohe je rovné natiahnutie bolestivé a spôsobuje vykĺbenie stehenných kĺbikov), sondovania obsahu žalúdka, ultrazvukovania, očkovania… Veľmi výstižne opisuje toto trýznenie novorodenca Frederick Leboyer: „Všetko, čo sme sa dozvedeli v poslednom desaťročí, nás teraz presviedča, že sme nemohli vymyslieť horší spôsob pôrodu, aj keby sme chceli. No napriek tomu mnoho detí v západnom svete sa i naďalej rodí v prostredí, ktoré sa hodí pre počítač, ktoré je však celkom nevhodné pre zrod ľudskej bytosti.“ (Thomas Verny, John Kelly, Tajomný život dieťaťa pred narodením, 1980). Leboyer vo svojej knihe Pôrod bez násilia opisuje narodenie z pohľadu dieťaťa tak výstižne a emotívne, že sa pri jej čítaní len málokto ubráni slzám. Rovnako vnímavo opisuje prvé minúty dieťaťa na svete Jean Liedloff v  knihe Koncept kontinua. Vysvetľuje, že novorodenec nevníma čas, len prítomnosť. Pokiaľ ho prítomnosť nenapĺňa, jeho celý svet je jedno veľké utrpenie…

Mali by ste vedieť, že tieto rutinné zákroky sú rutinné, avšak nie povinné. Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (1997) (č. 164) v Článku 5  - Všeobecné pravidlá uvádza, že:

zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas. Pred zákrokom musí byť osoba primerane informovaná o jeho účele a povahe, ako aj o následkoch a rizikách zákroku. Príslušná osoba môže svoj súhlas kedykoľvek slobodne zrušiť.

Pôrodnice nemajú čas na to, aby sa každej rodičky pri každom zákroku pýtali, či s tým súhlasí alebo nie. Preto je na vás, aby ste navštívili vybranú pôrodnicu ešte pred pôrodom a dohodli sa s vedením na pôrodnom pláne a to tak na gynekologickom ako aj novorodeneckom oddelení. Takisto je veľmi užitočné pozvať si k pôrodu dulu. Ak pôrodnice nebudú ochotné akceptovať vaše požiadavky (v zahraničí absolútne prirodzené), stále máte slobodnú voľbu v mieste pôrodu…

Prirodzený pôrod

Prirodzený pôrod je pôrod, ktorý sa rozbieha a prebieha samovoľne a prebieha bez vonkajších zásahov. Žena podľa svojich inštinktov sama určuje jeho priebeh.

„Prirodzený, aktívny pôrod volia ženy, ktoré si veria a ktoré strach z bolesti dokážu prekonať. Všeobecne mávajú aktívny prístup k starostlivosti o svoje vlastné zdravie a odmietajú rolu oddaných a odovzdaných pacientok. Mávajú výhrady k bežnému pôrodníctvu, ktoré s nimi i s ich partnermi zaobchádza dosť autoritársky a rutinne. Tieto ženy vychádzajú z presvedčenia, že priebeh nekomplikovaného pôrodu môžu do značnej miery ovplyvniť ony samy. Svoj pôrod vnímajú ako prepojenie náročnej fyzickej práce s hlbokým psychickým zážitkom, chcú si ho naplno vychutnať. Za svoj pôrod sa cítia zodpovedné.“ (Zuzana Štromerová, BSc., Přirozený porod, http://pdcap.cz/)

Výhody prirodzeného pôrodu pre dieťa

Pred 50 rokmi sa verilo, že novorodenec nič necíti a s deťmi sa narábalo ako s kusom neživej hmoty. Bez akéhokoľvek umŕtvenia sa na nich zaživa vykonávali operácie. Mnoho detí pri nich zomrelo v strašných mukách a tie, čo prežili, boli navždy poznačené. Dnes našťastie vieme, že novorodenec cíti. Stále si však mnoho zdravotníkov neuvedomuje, aké dôležité je privítať ho s maximálnou úctou. Pri prirodzenom pôrode dieťa čaká napríklad:

  1. Najväčšia extáza života

Počas pôrodu sa v tele matky aj dieťaťa vyplavujú najvyššie hladiny hormónov šťastia, aké je možné zažiť.

  1. Pôrod bez drog

„Pokrytectvo súčasnej spoločnosti je neuveriteľné. Keby tehotná žena verejne priznala, že fajčí alebo pije, bola by verejnosťou napomínaná, a keby priznala, že užíva heroín alebo iné drogy, hrozilo by jej väzenie a odobratie dieťaťa. Nikto sa však nepozastaví nad faktom, že sa pri pôrode používajú ďaleko silnejšie drogy a že práve ich užitie môže mať pre dieťa dlhodobé následky.“ (B. Beechová v Novej dobe porodní).

„Samotný pôrod a spôsob, ktorým prebieha, výrazne ovplyvňujú celý život človeka. Tlmenie pôrodných bolestí anestéziou zanecháva v psychike dieťaťa hlbokú a zreteľnú stopu. Štúdiu popôrodných následkov je venovaný rad prác slávnych psychológov a iných odborníkov, ktorí sa venujú rehabilitácii ľudí. Záznam, ktorý zostáva po pôrode s anestéziu znie nasledovne: jediný spôsob, ako prežiť problémy, je útek do narkotického stavu. Je možné, že dnešná epidémia narkománie je sčasti spojená s pôrodmi, pri ktorých sa používali narkotické preparáty.“ (Šeremetěvová Galina, Aby dítě bylo šťastné, 2007)

„V mnohých pôrodniciach sú dodnes používané liečivá obsahujúce morfium napriek tomu, že spôsobujú dýchacie problémy priamo pri pôrode a môžu byť príčinou neskoršej drogovej závislosti.“ (Ingeborg Stadelmann, Zdravé těhotenství, přirozený porod, 2004)

  1. Istota, že svet je bezpečné miesto a že je milované

„Již v roce 1951 John Bowlby ve své monografii s názvem Mateřská péče a duševní zdraví, vydané Světovou zdravotnickou organizací v Ženevě soudil, že poškození, které jednou porodem vzniklo, je už „nenapravitelné“. Opíral se přitom o svou vlastní studii čtyřiačtyřiceti mladistvých zlodějů, jejichž dosavadní životní historii důkladně prozkoumal a v níž při srovnání s kontrolní skupinou neproblematických mladých mužů zjistil významně častěji právě chybění, výpadek či nedostatek mateřské péče v časném dětství. Objevil mezi nimi velkou skupinu těch, které nazval „bezcitnými“ psychopaty. Tito lidé jsou nápadní povrchností svých sociálních vztahů a nezodpovědností svého jednání. Jinými slovy, v krádežích hledají jen jakési náhradní uspokojení své potřeby lásky, kterou jinak nejsou sami schopni ani dávat, ani přijímat. Jsou nepřístupni nabízené pomoci, neschopni učit se ze zkušenosti, žijí jen okamžikem, nedovedou plánovat, nemají životní perspektivu.

Dnes víme nanejvýš jistě, že jsou to třeba právě nechtěné děti, které se s podobnými vztahy a neschopnostmi potýkají celý život. Dnes víme, jak píše F. Koukolík, že „nemá-li plod a novorozenec při porodu optimální podmínky, tedy lásku a kvalitní stravu, nezíská díky v prvních vteřinách života získané vazbě na matku základní, fundamentální jistotu, že svět je bezpečné místo a že je milováno. Takové dítě je neustále jakoby v nebezpečí, staženo, cítí se nepřetržitě (někdy už v děloze) ohroženo. Nemůže vědět, že mu nebezpečí třeba nehrozí – vždyť bylo evolucí před dvě stě tisíci lety naprogramováno na přežití ve volné přírodě africké divočiny.

Je velkou a tragickou ironií, že právě v moderních porodnicích je jak násilí, tak bolest dětí běžná. Po většinu téměř celého 20. století lékaři neváhali vystavit dítě při porodu tvrdému prostředí, používat bolestivé způsoby vyšetření nebo bolestivé nástroje. Neváhali ani používat silné chemikálie ve formě léčiv nebo anestetik. Všechny tyto odlišnosti od toho, co se normálně děje při domácím porodu, dětem hluboce změnily zkušenost zrodu. Novorozeňata samozřejmě protestují, když je jim jehlami odebírána krev nebo injektován vitamín K, nelíbí se jim, když jsou hrubým způsobem manipulována a když si je předává tolik různých lidí. Jejich kůže je extrémně citlivá a tak protestují, když jsou čištěna a omývána. Tímto tzv. normálním porodem tak z nich děláme zlostné, bázlivé, úzkostné, smutné a zmatené tvory, a dělali jsme to tak po většinu minulého století, tvrdí David Chamberlain.“ (Vlastimil Marek, Nová doba porodní, 2002) Tento kalifornský psychológ je presvedčený, že akákoľvek forma násilia, s ktorou sa dieťa stretne v maternici alebo v čase pôrodu je hlbokou formou programovaní, ktoré v dospelosti napríklad zabránia nadviazaniu vzťahu. Tieto „programovania“ môžu ovplyvniť telesné aj mentálne zdravie človeka na desiatky ďalších rokov.

  1. Záruka väzby s matkou

„Aj taký krátky čas ako hodina po pôrode spolu s dieťaťom môže mať trvalý vplyv na matku i dieťa. Množstvo štúdií ukázalo, že ženy, ktoré si vytvorili väzbu k svojmu dieťaťu, bývajú lepšie matky. Ich deti sú tiež takmer vždycky fyzicky zdravšie, emocionálnejšie stabilnejšie a intelektuálne bystrejšie než deti, ktoré odobrali matkám po pôrode.

Väzba medzi matkou a dieťaťom má podstatný význam. Všetko, čo žena robí a hovorí svojmu dieťaťu po narodení – všetko to zdanlivo bezúčelné cukrovanie, maznanie, hladkanie a dokonca pozeranie majú jediný význam: chrániť dieťa a starať sa o jeho blaho. Nepoznáme presne spôsob, ako tento systém funguje. Novšie údaje však naznačujú, že prinajmenšom v tomto období veľká časť toho, čo nazývame materinským správaním, je regulované biologicky.“ (Thomas Verny, John Kelly, Tajomný život dieťaťa pred narodením, 1980).

„Keď kryse po vrhu na Rutgersovej univerzite odobrali mláďatá, stratil sa jej materinský inštinkt a neobnovilo ho ani navrátenie mláďat. Tiež je známy prípad držiteľa Nobelovej ceny, Konráda Lorenza, ktorý poukázal na väzbu húsat. Tie sa „po vyliahnutí pritlačili k prvému veľkému telesu, s ktorým prišli do kontaktu, a dokonca uverili, že fúzatý muž či hus z lepenky je ich mama.“ (Michel Odent, Znovuzrozený porod, 1995).

  1. Pozitívne „naprogramovanie“

„Pre matku ako aj otca, znamená narodenie dieťaťa nezmazateľnú spomienku, naplnenie celoživotného sna, no pre samotné dieťa je to čosi oveľa významnejšie – je to udalosť, ktorá sa zapíše do jeho osobnosti. Spôsob, ako prichádza na svet – či už je to bolestné, alebo ľahké, hladké, alebo násilné  z veľkej časti určuje, čo z neho vyrastie a ako bude nazerať na svet okolo seba…

Z klinických štúdií ďalej vieme, že spomienky dieťaťa na jeho prvotné puto, ktoré ho viaže s jeho matkou, ovplyvňuje aj neskôr, po rokoch, pocit jeho emocionálnej istoty.

Teraz by už malo byť jasné, že pôrod je jednou z najzávažnejších udalostí, ktorú prežívame… Prenatálne skúsenosti a zážitky z pôrodu utvárajú základy osobnosti človeka. To, čím sa staneme alebo chceme stať, naše vzťahy k sebe samým, k rodičom, priateľom, všetko je ovplyvnené tým, čo prežívame v týchto dvoch kritických obdobiach. Ak sme veselší, alebo smutnejší, zlostnejší, alebo deprimovanejší než iní ľudia, je to – aspoň sčasti – dôsledkom toho, ako sme prišli na svet.“ (Thomas Verny, John Kelly, Tajomný život dieťaťa pred narodením, 1980)

Výhody prirodzeného pôrodu pre matku

Tak, ako je tých pár hodín rodenia sa dôležitých pre dieťa, sú rovnako podstatné aj pre matku.

Prirodzeným pôrodom ženu čaká napríklad:

  1. Najväčšia extáza života

„Počas pôrodu sa v tele matky aj dieťaťa vyplavujú najvyššie hladiny hormónov šťastia, aké je možné zažiť.“ Extatický pôrod Matka príroda pomocou hormónov naplánovala pre všetky ženy. Nie je to niečo, čo by mohli zažiť len niektoré, každá žena počas celého pôrodného procesu uvoľňuje najvyššie hladiny pôrodných hormónov. Začíname rozumieť tomu, aký význam pri pôrode má práve táto zvýšená hladina hormónov. Mnoho zásahov, ktoré sa dnes bežne v pôrodníctve užívajú, znižuje uvoľňovanie týchto hormónov v tele rodičky a spôsobujú, že je pôrod menej extatický, menej príjemný a dokonca menej bezpečný pre ženu aj dieťa.” (Dr. Sarah Buckley, MD, Orgasmic Birth, 2009)

  1. Zdravé sebavedomie

„Pôrod je križovatka. Môžete žene pomôcť prejsť veľmi fantastickou transformujúcou životnou cestou. Môže sa pretransformovať v úplne odlišnú ženu. Môže pochopiť, že keď: môžem prekonať všetky prekážky, bolesť, strach a keď som dosiahla svoj cieľ, môžem teraz zvládnuť už úplne všetko.

Ale rovnako tak, keď tú ženu nebudeme rešpektovať, keď jej nedáme dôstojnosť pri pôrode, mohli by sme ju uviesť v depresie a k myšlienke: môj pôrod je príkladom mojej podradnosti, neschopnosti, mojej nedostatočnosti.“ (Ricardo Herbert, MD, Orgasmic Birth, 2009)

  1. Jeden z najviac fyzicky, emocionálne, spirituálne transcedentných momentov v živote

„Musíme o pôrode povedať pravdu. Musíme ponúkať informácie, možnosť spontánneho pôrodu, prirodzeného pôrodu ako lákavú príležitosť nielen, aby sme urobili všetko, čo je správne pre dieťa, dbali na jeho zdravý začiatok, ale aby sme urobili aj krok k zážitku toho, čo nám život len tak neponúkne. Keby vám niekto povedal, že môžete prežiť jeden z najviac fyzicky, emocionálne, spirituálne transcedentných momentov v živote a dal vám k tomu mapu, odmietli by ste to?“

(Dr. Sarah Buckley, MD, Orgasmic Birth, 2009)

Výhody prirodzeného pôrodu pre spoločnosť

  1. Šanca pre ľudstvo znova sa narodiť

„Nový vek aj nové myslenie začína vždy pôrodom. V prianí rodiť prirodzene a stále častejšie aj doma, pozorujem túžbu ľudstva po bezpečí a pokoji. Napríklad deti môžu pomôcť mnohým rodičom zamyslieť sa a položiť si otázku, čo nám prinesie budúcnosť.“ (Ingeborg Stadelmann, Zdravé těhotenství, přirozený porod, 2004)

„Zmeňme spôsob, aký rodíme svoje deti a za tri generácie zmeníme svet.“ (Vlastimil Marek, Nová doba porodní, 2002)

Prirodzený pôrod by som prirovnala ku kooperácii s prírodou. Žena sa oddá sile prírodných síl s dôverou v ich správnosť. S pokorou prijíma dar tela prirodzene porodiť. Zažíva pri tom fyzickú bolesť a zároveň obrovskú rozkoš. Chápe, že spoluprácou a vzájomnou úctou môže život napredovať a prosperovať. To je budúcnosť ľudstva. Dieťa porodí vlastnými silami. Uvedomí si, aká je statočná a silná. Pôrod je najnamáhavejšia činnosť, akú žena v živote podstupuje. Keď zvládne porodiť dieťa sama, bez liekov, drog… vie, že všetko ostatné zvládne tiež. Takáto matka ochotne a s nadšením vychováva svoje dieťa, ktorému sa dostáva zdravého sebavedomia a lásky podporenej tou správne vytvorenou väzbou v prvých minútach neodlúčenia. Samozrejme, nie všetky dušičky majú takýto „dokonalý“ osud. Každá sa tu prišla naučiť to svoje, preto je prirodzené, keď sa jedno dieťa narodí doma a druhé za lekárskej pomoci, jedna žena porodí komplikovane a iná šťastne. Všetko má svoj význam…

Výhody pôrodu doma

  • „Pôrod doma je tým najprirodzenejším zavŕšením normálneho reprodukčného procesu.“ (Zuzana Štromerová, Porod v domácím prostředí)
  • Oproti atmosfére v pôrodnici je rodička na domácej pôde paňou domu, hostiteľkou, kým pôrodná asistentka (PA) je návštevník a toto rozdelenie úloh je aplikované na celý pôrodný proces. Rodiaca žena sa pôrodného procesu účastní aktívne, jej pocity a potreby sú v centre pozornosti. V súkromí a pokoji je sama sebou, naplno prejavuje svoju osobnosť. Môže sa do vôle uvoľňovať spevom, stonaním, krikom, tancom, masážami, intímnosťami s partnerom, sprchovaním, kúpaním… Nemusí sa hanbiť za sexuálnu povahu pôrodu, môže si ho vášnivo, divoko, radostne, spontánne vychutnávať, nerušene sa do seba úplne ponoriť.
  • Pôrodná asistentka dôveruje v schopnosť ženy porodiť vlastnými silami. Pôrod vníma ako fyziologický proces, ktorý prebieha správne, pokiaľ sa doň nezasahuje, avšak má so sebou „núdzové“ lieky, ak treba v prípade vážnych (veľmi zriedkavých) komplikácií konať. Niektoré PA využívajú homeopatiká.
  • Žena sa môže obliekať a vyzliekať podľa vlastnej vôle. Mnohé ženy uprednostňujú nahotu.
  • Nerušené súkromie je azda najdôležitejším bodom. Podľa uznávaného pôrodníka Michela Odenta je pôrod nedobrovoľný proces a nedobrovoľnému procesu sa nedá napomáhať. Hlavná vec je nenarušovať ho.
  • Sloboda prijímania tekutín a potravy je samozrejmosťou.
  • Pôrod prebieha kontinuálne, postupne sa vyplavujú hormóny zabezpečujúce hladký priebeh pôrodu, ktoré zároveň pôsobia ako tlmiče bolesti, či prirodzené opiáty.
  • Doma sú vylúčené umelé zásahy do pôrodu a teda takmer nikdy nedochádza k náhlym zvratom v jeho priebehu.
  • Žena je nepretržite v kontakte s jedinou pôrodnou asistentkou, ktorú dôverne pozná z predchádzajúcich stretnutí a vníma ju ako blízku spoločníčku, pred ktorou nepociťuje ostych. PA ženu a dieťa nepretržite pozorne sprevádza. (Toto je starostlivosť, akú nedokáže poskytnúť žiadna pôrodnica. V nich sledovanie zdravotníkom nahrádzajú monitory, ktoré znehybňujú ženy a tým zabraňujú prirodzenému priebehu pôrodu, čím ho ohrozujú. Jeden zásah vyvoláva ďalší…). Pôrodná asistentka vie (niekedy aj na základe pocitu, ktorý nemusí byť vždy racionálny, ale v drvivej väčšine neklame) včas odhaliť prípadné komplikácie a pokiaľ ich nevyriešia prirodzené metódy, odporučí žene presun do pôrodnice.
  • Pôrodom doma sa žena neseparuje od manžela a malých detí.
  • Domáce prostredie je najbezpečnejšie aj z hľadiska vzniku infekcie.
  • Sloboda pohybu umožňuje voliť polohy, ktoré sa žene žiada zaujať tak v prvej, ako aj druhej dobe pôrodnej. Môže kľačať na štyroch, môže sa zavesiť o partnera a pôrodnú asistentku, čupieť, sedieť… presne tak, ako potrebuje dieťatko, aby sa nastavila a poskytla mu optimálne podmienky pre svoje posúvanie sa, či vykĺznutie. Nekontroluje tlačenie, ani dych, odovzdáva sa nutkaniu tela (našepkávaniu dieťatka) a práve vďaka tomuto „vypnutiu“, odovzdaniu sa prežíva pôrod inštinktívne, pravo.
  • Pri prirodzenom pôrode väčšine detí razí cestu plodový obal, čím sa eliminuje stres z tesného prechodu. Plodový obal sa pretrhne obyčajne v neskoršej fáze. Toto neskoré, spontánne prasknutie plodového vaku znižuje riziko infekcie streptokokom.
  • Novorodeniatko sa rodí do láskyplného prostredia. Je privítané ako tá najdôležitejšia a najjemnejšia osôbka na svete (ono ňou skutočne je) s najväčším rešpektom a úctou za tlmeného osvetlenia, ticha, do rúk matky, partnera, či pôrodnej asistentky. (Je vylúčené, aby ho vítali ruky pôrodníka, ktorého pracovnou náplňou je (pokiaľ to výhradou svedomia neodmieta) aj usmrcovanie detičiek zavrhnutých matkou umelým potratom). Tento moment zrodenia je výsostne časom dieťaťa a jeho rodičov, je absolútne rešpektované ich kontaktovanie sa, láskanie, radostné výkriky, či slzy, dotyky, neopísateľné nadšenie…
  • Dieťatku sa odstrihne pupočná šnúra až po dotepaní, je neprerušovane v matkinom náručí, vzniká dokonalá väzba (bonding), ktorá je základom ich vzťahu. Dieťa je na tele matke osídlené jej baktériami, ktoré ho ochránia pred cudzími baktériami. Váženie a meranie nie je tak podstatný fakt, aby sa nedalo odložiť na neskôr. Je vylúčené, aby bolo dokrmované čajom, alebo umelým mliekom, ako to je bežné v klasických pôrodniciach.
  • Voľnosť pohybu a skoré prisatie dieťaťa podporujú bezpečné vypudenie placenty.
  • Placenta je majetkom rodiny, môžu si ju uctiť podľa vlastných predstáv.
  • Prirodzenými opiátmi zaplavená matka je po pôrode dve až štyri hodiny čulá, energická, čo napomáha zoslabovaniu krvácania a umožňuje naplno si vychutnávať spoločnosť dieťatka. Dieťatko má mamu a teda aj zdroj mliečka stále nablízku (neustály kontakt je základom úspešného dojčenia), silnie každým dúškom a láskavou opaterou rodičov.
  • Prvé mlieko – kolostrum má vďaka kvalitnej domácej strave správne zastúpenie živín.
  • Dieťatko nie je bez vášho súhlasu zaočkované.
  • Pôrody doma nezaťažujú štátny rozpočet tak ako nákladná starostlivosť a hospitalizácia v pôrodnici. Niektoré zahraničné vlády – napr. vo Veľkej Británii z tohto dôvodu finančne podporujú rodiny, ktoré rodia doma. „Americký lekár Frank Oski vypočítal, že v USA by ušetril štát od 13 do 20 miliárd dolárov ročne len tým, že by príliš zmedikalizovanú starostlivosť o rodičky nahradil starostlivosťou pôrodných asistentiek a predĺžil dobu dojčenia.“ (Vlastimil Marek, Nová doba porodní, 2010)

Ktoré ženy môžu uvažovať o pôrode doma

Všetky, ktoré:

  • „sú zdravé pred tehotenstvom  i v tehotenstve
  • sa neliečia s orgánovým ochorením (pečeň, srdce, obličky…)
  • neužívali v tehotenstve žiadne lieky, mesiac pred termínom neužívali magnézium (ktoré lekári často predpisujú, aby „mamičkám netvrdlo v tehotenstve bruško“) a ani návykové látky (fajčenie, alkohol, drogy)
  • sú presvedčené, že domáce prostredie je tým prostredím, ktoré pre ne predstavuje pojem bezpečie (i bezpečie pri pôrode)
  • prežívajú také tehotenstvo, na konci ktorého je možné predpokladať normálny prirodzený pôrod (dieťatko je správne uložené, matka má priestrannú panvu a pod.)“ (Zuzana Štromerová, Porod v domácím prostředí)

Pôrod doma a legislatíva

Podľa § 4 v ods. 1 NR SR č. 364/2005 Zbierky zákonov, ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom – pôrodná asistentka vykonáva ošetrovateľskú starostlivosť a starostlivosť v pôrodnej asistencii v domácom a inom prirodzenom sociálnom prostredí ženy.

„Na zasadaní Medzinárodného výboru pôrodných asistentiek 19. júla 2005 bola prijatá definícia, v ktorej sa uvádza: „Pôrodná asistentka môže vykonávať svoju profesiu v akomkoľvek prostredí, vrátane domáceho prostredia, ambulantných zdravotníckych zariadení, nemocníc, kliník, alebo iných zdravotných stredísk.“ (Zuzana Štromerová, Bsc., Rizika domácích porodů http://www.pdcap.cz/Texty/DP/RizikaDP.html)

Napriek tomu dá žene námahu nájsť slovenskú pôrodnú asistentku, ktorá by bola ochotná asistovať pri pôrode v domácom prostredí. Situácia sa môže zmeniť len vtedy, keď sa ženy budú domáhať svojho práva na miesto pôrodu a vytvoria dopyt po pôrodných asistentkách, ktoré budú mať silnejšiu motiváciu v presadzovaní si svojich kompetencií. Ženy, ktoré rodia doma, sú nútené si pôrodné asistentky plne hradiť samy, kým ženám rodiacim v pôrodniciach hradí nákladné medikalizované vedenie pôrodu štát.

Hovorkyňa MZ SR Zuzana Čižmáriková sa vyjadrila na adresu legálnosti domáceho pôrodu v augustovom vydaní mesačníka Dieťa. „V § 2 ods. 3 zákonov NR SR č. 576/2004 Zbierky zákonov o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je v základných pojmoch ustanovená neodkladná zdravotná starostlivosť, pričom sa za neodkladnú starostlivosť považuje aj zdravotná starostlivosť poskytovaná pri pôrode. Vychádzajúc z toho zákonného ustanovenia je zrejmé, že žena môže rodiť kdekoľvek s tým, že jej bude poskytnutá neodkladná zdravotná starostlivosť, teda aj v prirodzenom prostredí (doma). Znamená to, že na Slovensku legislatívne nie je zakázané žene rodiť doma a nie je ani legislatívne ustanovené, aby žena rodila len v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti.“

Oznámenie o narodení na matriku dáva zdravotnícke zariadenie (podľa zákona lekár, ktorý pôsobil pri pôrode alebo ktorý poskytol po pôrode liečebný úkon), v ostatných prípadoch jeden z rodičov.

Ostatnými prípadmi môže byť zrejme situácia, keď dieťatko prišlo na svet doma; vtedy sa patrí narodenie oznámiť matrike do 3 pracovných dní od pôrodu, resp. matka aj po lehote, hneď ako je schopná urobiť takéto oznámenie. Matrika je po oznámení o narodení dieťaťa doma povinná vyslať svojich pracovníkov do domácnosti, kde sa dieťa narodilo, aby mu vystavili rodný list.

V tomto momente ste sa dostali až k sľúbeným príbehom. Po tom všetkom, čo ste sa dozvedeli, ich určite prečítate s takým srdiečkom, aké je potrebné pre nahliadnutie do súkromia toľkých bytostí…

Príbehy

Sebastián

Volám sa Eva Kubovčíková a mám 22 rokov. O tehotenstvo a pôrody som sa začala zaujímať dávno pred tým, ako som otehotnela. Náhodne a  intuitívne som si len tak kupovala knižky o pôrodoch, tehotenstve, rodičovstve a výchove (hoci som neplánovala mať v najbližšej dobe dieťatko, aj keď som po ňom túžila) a kontaktovala sa s ľuďmi, ktorí sa pohybujú v tejto oblasti. Zrejme som si aj týmto všetkým privolala dieťatko a neplánovane som otehotnela. Už v tom čase som rozmýšľala nad štúdiom pôrodnej asistencie, nepáčila sa mi situácia u nás – priebeh pôrodov a možnosti v našich pôrodniciach a bola som nadšená pôrodmi doma – prirodzenými pôrodmi, ktoré si riadia žena a dieťa, kde je rešpektovaná intimita, pôrody v kruhu najbližších. Počas tehotenstva som sa pripravovala na pôrod najmä čo sa týka psychiky. Bolo mi jasné, že to je základňa, na ktorej budem stavať. Vedela som, že nedoriešené problémy, strachy alebo bloky môžu pôrod skomplikovať, či v určitom momente zastaviť. Tiež som sa zúčastnila predpôrodného kurzu v Prahe, ktorý viedla vynikajúca pôrodná asistentka Zuzana Štromerová.  Tento kurz bol pre mňa veľmi dôležitý. Bola som zvedavá na názor odborníka, na informácie z praxe, keďže pani Štromerová má mnoho skúseností so sprevádzaním pôrodov nielen v pôrodniciach, ale aj doma. Po kurze som pani Štromerovú poprosila, aby mi pozrela polohu bábätka pohmataním brucha. Bolo otočené tak, ako to má byť – hlavičkou dolu. Potom chytila moje ruky a pomohla mi nimi nahmatať hlavičku. Cítila som ju, dotkla som sa svojho dieťatka úplne zblízka. Bol to krásny pocit. Kurz bol výborný. Zúčastnila sa ho spolu so mnou aj moja mamina, keďže som pri pôrode chcela mať okrem partnera a babice aj ju. Na pôrod som pripravovala nielen svoju dušu a myseľ, ale aj telo. Masírovala som si hrádzu, pila som maliníkový čaj a občas aj odvar z ľanových semienok na zvláčnenie pôrodných ciest.

Prvé tri mesiace tehotenstva neboli ľahké: partner – otec dieťatka zo začiatku váhal, čo ďalej a potreboval čas na vysporiadanie sa s novou situáciou; problémy s bývaním; neľudská gynekologička; najbližšia rodina v zahraničí a nepríjemné správanie zo strany vzdialenejšej rodiny. Sľúbila som v tomto ťažkom období dieťatku, že urobím všetko preto, aby mu bolo dobre. Počas tehotenstva som sa toho naučila veľa. Viac som si uvedomila svoju hodnotu, pochopila som lepšie, kto som. Našla som dostatok odvahy ísť si za tým, čomu verím a čo pokladám za správne a dôležité. Naučila som sa bojovať, chrániť sa a brániť svoje práva a  práva dieťatka.

Po prečítaní mnohých dostupných informácií a návšteve jednej vraj najústretovejšej a najhumánnejšej slovenskej pôrodnice som sa rozhodla, že v prípade bezproblémového tehotenstva a začiatku pôrodu budem rodiť doma. Po dôkladnom zvážení všetkých informácií a rozhovoroch s odborníkmi a inými ženami mi pôrod doma vyšiel ako bezpečnejší než pôrod v našich nemocniciach a zároveň ako to najlepšie, čo môžem pre svoje dieťatko a seba urobiť. Ešte pred pôrodom som sa dohodla s matrikou na zápise dieťatka, takto sme boli pripravené obe strany. Ja som si zaobstarala potrebné papiere a oni neboli zaskočení a vedeli, ako majú potom pri zápise postupovať. Našla som si milú pediatričku, ktorá síce bola proti pôrodom doma, ale rešpektovala moju voľbu a bola mi ochotná prísť dieťatko po pôrode skontrolovať a vypísať potrebné dokumenty. Najdôležitejšie ale bolo nájsť si dobrú pôrodnú babicu/asistentku, človeka, ktorému budem veriť, s ktorým si budem rozumieť. Našťastie som s tým nemala problém. S babicou sme sa pred pôrodom párkrát stretli a boli sme v kontakte cez maily. Spoznávali sme sa, rozprávali sme sa o tehotenstve, o pôrode, o rodine a o strachoch. Tiež o iných pôrodoch.

Povedala som jej, ako si asi predstavujem priebeh pôrodu a čo očakávam od nej. Uvedomovala som si, že toto všetko môže byť  úplne inak a bola som pripravená aj na možnosť ísť rodiť do nemocnice v prípade zlého pocitu alebo možných komplikácií.

Babica k nám prišla bývať, keď sme mali obe pocit, že by sa pôrod už mohol čoskoro začať. Pri pôrode plánovali byť okrem nej ešte partner, moja mamina a sestra so svojím psom. Na jednej strane som to vnímala ako veľké plus, priviesť na svet dieťatko v kruhu najbližších, no na strane druhej to bolo trochu zaťažujúce a stresujúce – cítila som tlak v podstate od každého, kto tu bol, aby som čo najskôr porodila. Tieto dni čakania som sa snažila nájsť problém a dôvod toho, prečo ešte nerodím. Nevedela som na nič prísť, iba som bola z toho všetkého zneistená, zmätená a smutná. Jeden večer som ale pochopila, že problém neexistuje, že ešte iba jednoducho neprišiel ten správny čas (bola som v 40. týždni). V tento večer som si sadla vo svojej izbe na zem, zapálila sviečku, zavrela oči a snažila som sa spojiť s dieťatkom. Podarilo sa mi ponoriť hlboko do seba, k bábätku do bruška. Objala som ho a spolu sme prešli pôrodnými cestami. Bolo to krásne – bol to moment, kedy som bola najbližšie k dieťatku ako sa mi kedy podarilo byť počas tehotenstva. Tiež som potom tancovala. V tú noc som rodila.

Boli štyri hodiny ráno, keď som sa zobudila na bolesť v oblasti  spodnej časti brucha a krížov. Musela som ísť na záchod – telo sa začalo takto pripravovať na pôrod. Potom som strávila chvíľku s partnerom, začala som mať kontrakcie každých 5 minút. Bola som trochu prekvapená ich intenzitou a silou bolesti, čakala som, že začnú jemne a postupne budú silnejšie. No moje prvé kontrakcie boli už dosť silné. Najlepšie mi v tejto fáze bolo samej, dotyky partnera mi neboli veľmi príjemné. Dýchala som a bolo mi dobre. Po chvíľke som musela ísť opäť na záchod. Potom som už išla zobudiť babicu, lebo aj bolesť bola stále silnejšia a kontrakcie prichádzali každé 4 minúty. Premiestnili sme sa do kuchyne, kde sme si chceli uvariť čaj, no nestihli sme. S novými silnými kontrakciami som sa pomaly začala strácať v sebe samej. Zrazu prišiel skok zo 4 na 2 minúty. Sedeli sme pri stole. Partner oproti mne. Babica mi masírovala chrbát a kríže a sprevádzala ma. Usmerňovala ma, pomohla mi lepšie sa uvoľniť a vhodne dýchať. Pamätám si len tmu, seba niekde koncentrovanú v strede svojho tela, intenzívnu bolesť, ktorá ale nebola nepríjemná. Tu som už kričala a vzdychala. Prišlo mi to zrazu všetko smiešne – tie zvuky, čo som vydávala. Nevedela som si predstaviť, že by som ich niekedy robila, že by som kričala. No telo fungovalo samé, robilo, čo cítilo, že je správne. Veľmi intenzívne som ešte vnímala pohľad do očí partnera medzi kontrakciami. Cítila som veľa lásky a takú zvláštnu silu. Zrazu sa mi stiahlo celé telo. Prišla ďalšia kontrakcia, iná, ako ostatné. Všetko vo mne sa začalo sústreďovať do jedného bodu a moje telo začalo tlačiť, to som už nedokázala nijako zastaviť alebo sa uvoľniť. Povedala som to babici. Mamina medzitým pripravila moju izbu na pôrod. Prešli sme tam. Babica ma skontrolovala. Bola som už úplne otvorená. Keď mi to povedala, odľahlo mi a zároveň mi bolo veselo. Prešlo to veľmi rýchlo, myslela som si, že ešte nie som dostatočne otvorená. Toto bol moment, keď som si uvedomila, že už za chvíľku budem mať naozaj dieťatko v náručí. Z obdobia druhej fázy si pamätám veci trochu nejasne. Bola som nahá. V izbe bola so mnou babica a partner. Kontrakcie som mala nepravidelné a ku koncu som myslím už žiadne ani nemala. Bola tma, zapálené sme mali len sviečky. Začala som tlačiť, plná energie, radosti. Zrazu som počula prasknutie plodového vaku a vyšplechnutie plodovej vody. Doslova. Dovtedy mi vôbec nenapadlo, že mi ešte neodtiekla. Menila som polohy, bolo mi príjemnejšie tlačiť raz v sede, raz na štyroch alebo kľačať na jednej nohe. Kričala som. Cítila som hlavičku, ako sa posúva a potom ako sa vráti o trochu späť. Išlo to veľmi ťažko, mala som pocit, že je príliš veľká na to, aby prešla. No na druhej strane mi bolo jasné, že to bude všetko v poriadku. Necítila som strach. Babica mi držala a masírovala hrádzu, aby som sa nenatrhla. Partner bol blízko pri mne. Ja som tlačila a tlačila.

Tu už telo nechcelo pokračovať samé, musela som mu pomôcť. Obloha menila farby, bola nádherne fialová, pomaly začínalo svitať. Rukou som mohla nahmatať hlavičku dieťatka. V jednej chvíli sa to zastavilo, ako keby dieťatko nechcelo ísť von alebo sa zaseklo. Vtedy ma napadlo, že som niekde čítala, ako si dieťatko môže žena „vytancovať“, keď bude krútiť bokmi. Tak som hojdala bokmi z boku na bok, celý ten pohyb pripomínal uvoľňovanie niečoho zaseknutého. Pomohlo to, hlavička potom na ďalšie zatlačenia vyšla. Babica chytila bábätko a podala mi ho. Môjho Sebastiána. Strašne plakal. Bol veľký a  silný. Čas narodenia: 07.17 h, pôrod trval menej ako tri a pol hodiny. Babica mu odsala zvyšky vody z dýchacích ciest. Mala som ho celý čas v náručí. Obzerala som si ho, bol krásny. Sledovala som pupočnú šnúru, ktorou sme boli ešte spojení. Bolo to neuveriteľné. To už prišla aj mamina so sestrou a boli sme všetci spolu. Sebastiána som si po chvíľke priložila k prsníku a prvý krát sa prisal. Na placentu sme nečakali dlho. Prekvapilo nás, aká bola veľká. Babica nám ukázala a opísala jej časti. Pupočnú šnúru sme odstrihli až po dvanástich hodinách. Chcela som počkať 24 hodín podľa tradície ruských pôrodných babíc, no pre ľahšiu manipuláciu s bábätkom sme sa rozhodli ich oddeliť skôr. Stratila som dosť krvi a bola som slabá, dva krát som stratila na pár sekúnd vedomie, keď som bola vo vertikálnej polohe. Musela som ležať a oddychovať, preto mi bolo potom ľahšie, keď už bol Sebastián oddelený. Pupočnú šnúru prestrihol partner, nechali sme ju vysušiť. Placentu sme zakopali do veľkého kvetináča, nad ňu som zasadila stromček ginko a keď ešte trochu podrastie, zasadíme ho niekde v prírode. Hrádzu som natrhnutú nemala (a to syn vážil 4,3kg), dieťatko bolo tiež v poriadku.

Na štvrtý deň som šla pre istotu do nemocnice na popôrodnú kontrolu a prípadné ošetrenia, mala som v pošve povrchové natrhnutie a chcela som sa stopercentne presvedčiť, že to nepokračuje niekde hlbšie. Tiež som potrebovala správu pre gynekológa. V nemocnici ma pozreli, všetko bolo v poriadku, tento druh natrhnutia sa ani nešije. Mrzí ma akurát neinformovanosť pôrodníkov v ich vlastnej oblasti a niektorých nepríjemné správanie. Vraj som mala veľké šťastie. Nie nemala. Pôrod doma, pokiaľ si to žena sama želá a pripravuje sa naň, pokiaľ je tehotenstvo bezproblémové a na pôrod dohliada odborník, je  minimálne rovnako bezpečný ako pôrod v nemocnici.

Rozhodnutie rodiť doma bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som kedy vo svojom živote urobila. Pôrod bol nádherný zážitok. Svojmu dieťatku som dala do života ten najlepší základ, lebo pôrod je zodpovedný za veľa. Ovplyvňuje nielen zdravie dieťatka, ale aj jeho osobnosť a psychiku.  Sebastián je zdravé, spokojné, živé a veselé bábätko.

Chcem sa ešte raz poďakovať pôrodnej babici, partnerovi a rodine a tiež všetkým tým, ktorí ma v mojom rozhodnutí podporovali a boli mi oporou.

Domáci pôrod

Mala som skoro 2 týždne do termínu, ale cítila som že to bude skôr. Mala som zbalenú tašku do pôrodnice, ale zároveň naštudované kvantum informácií k pôrodu doma. Bola som úplne zdravá, v pohode a vďaka staršej bambuli a sťahovaniu konečne do vlastného bytu aj vo fyzickej kondícii J.

Chodila som síce do poradne do pôrodnice, ale zároveň som z pôrodu v klasickej pôrodnici mala strach. Hľadala som pôrodnú asistentku (PA), ktorá by bola ochotná so mnou rodiť doma. Našli sme jednu, tá však bola mimo SR, ale poslala nám aspoň svoju pracovnú tašku. Našli sme ďalšiu, tá však zvažovala, či sa na to podujať. Napokon súhlasila. Rozhodnutie som nechala na ten čas, keď to príde, ako to budem cítiť.

Nakoniec sa všetko zbehlo veľmi rýchlo a nebolo kedy špekulovať…

O pol desiatej som začala cítiť kontrakcie, myslela som si že sú to poslíčkovia, tak som ešte malú ostrihala, prišla moja mama, porozprávali sme sa, prišla kamarátka pôrodná asistentka na neplánovanú návštevu, manžel sa zrazu ráno rozhodol zájsť pre tú zaslanú pôrodnú tašku (ten deň bolo toľko neuveriteľných náhod…), to už som počas kontrakcií fučala na štyroch na koberci, mama odišla s malou, a konštatovala som že už je to tu, volala som manželovi, on že príde o pol hodiny, ešte má prácu. Kamarátka si odišla dohodnúť stráženie pre svoje dieťa, že sa potom vráti. Ja som zatiaľ kľačala na koberci, úplne ponorená do seba.

Pred jedenástou prišiel manžel, ja som si našla kút v spálni, kam som zaliezla a na štyroch fučala, mozog úplne vypnutý, ako zvieratko, úplne odovzdaná vlnám, medzi kontrakciami som akoby spala, počúvajúc len intuíciu. A tá mi s naprostou istotou, akú som ešte nikdy predtým nepocítila, vravela, že ja nikam nejdem! „Ani keby pre mňa prišli žeriavom“, hučalo mi v hlave… Nachystali sme na zem podložky, na spodok gumený veľkonočný obrus J. Manžel pomáhal a pozoroval. Kamarátka ako skúsená pôrodná asistentka si nachystala veci, sadla a čakala. A potom som ucítila mäkké teplé príjemné šplechnutie medzi stehnami a silný tlak, silné neodolateľné nutkanie na tlačenie, išla hlavička. Vravela mi, aby som dýchala, nech to spomalíme, aby som sa nepotrhala. Silná bolesť. A potom bola vonku hlavička a šup telíčko. Priam vyskočilo. Stále som bola na štyroch, hneď som si ho zobrala na hruď, trochu zaplakal, bol to náš krásny chlapček. Bolo pol dvanástej. Oprela som sa o manžela, maličkého v náručí, čakali sme na placentu, PA skontrolovala či je v poriadku. Dali sme ju do mrazničky, oveľa neskôr sme ju zakopali do zeme.

Dala som sa do poriadku, manžel podržal malého a ľahla som si do našej postele. Bola som úplne bez poranenia, malý mal cca 4,3 kg, 56 cm. Bolo ticho, kľud akoby sa nič mimoriadne nestalo. Maličký ležal nahý na mojom holom tele v plienke pod perinou, bolo to veľmi príjemné, hneď sa prisal, sťahy maternice boli bolestivé. Po chvíli zaspal, kľudný, mäkučký, teplučký, krásny. Takto sme ležali až do rána, bolo to nádherné. Zázrak.

Potom manžel s PA poupratovali, objednali sme si pizzu, pripili červeným vínom na posteli, vtipkovali sme, smiali sme sa, mali sme všetci povznesenú náladu, bolo nám dobre. Manžel sa vyjadril že takto môžeme rodiť každý deň J.

Ja som nemohla zaspať od vzrušenia, nemohla som sa vynadívať, mala som pocit ako po veľkom víťazstve.

Večer prišla moja mama s malou, bola prekvapená, zaskočená, malá sa nevedela vynadívať na chlapčeka . Zrazu sme boli štyria. Všetko bolo nové, iné.

Odvtedy ostal vo mne pocit veľkej sily, istoty, ktorú som vtedy pocítila, tú obrovskú intuíciu, ktorej môžem veriť. Veľmi ma to posilnilo a keď o sebe pochybujem, pripomeniem si ten pocit a viem, že som silná. Zrelšia. Bola to veľmi hlboká skúsenosť. Keď som potom čítala príbehy iných žien, čo rodili doma, bolo tam to isté. Tá veľká vnútorná sila, ktorá posúva ďalej.

Kamarátka PA k nám chodila každý deň, kontrolovala, či je všetko v poriadku.

Na tretí deň sme šli do pôrodnice, bolo to veľmi, veľmi nepríjemné, ale zvládli sme to. Štyri hodiny sme chodili od dverí k dverám, stála som, čupela na chodbách. Lekári boli zaskočení, ale snažili sa o slušné správanie a uzavreli náš prípad ako prekotný pôrod. Odmietla som hospitalizáciu, boli sme obaja úplne v poriadku a nemocničné prostredie pre mňa neprichádzalo do úvahy. Nakoniec sa konečne pozreli aj na malého a mohli sme sa zas vrátiť domov do postele.

To bol môj pôrod, nemám pocit ničoho mimoriadneho, všetko šlo normálne, tak ako malo, prirodzene. Spätne som zistila, že si veľa vecí nepamätám, proste som bola pod vplyvom tlmiacich hormónov, príroda je geniálna. Stačí sa jej poddať a veriť svojmu telu. Hmm, ako žijeme, tak aj rodíme.

Bohumilka

Môj prvý pôrod som vnímala veľmi negatívne a celý rok som ho v sebe riešila. Druhý pôrod (pri ktorom mi myšlienka na domáci pôrod prebehla hlavou, ale hlbšie som sa tým nezaoberala), som vnímala pozitívnejšie – skôr ma prekvapili a uzemnili výroky lekárky po pôrode.

Už v prvých mesiacoch tretieho tehotenstva som si hľadala ako doprovod k pôrodu ženu.

Priala som si mať pri pôrode ženu aj manžela. Manžel bol prítomný aj pri druhom pôrode v pôrodnici.

Spojila som sa s dvomi ženami. Jednou z nich bola nakoniec aj „moja“ Žena, ktorá mi pomáhala pri domácom pôrode. Pri spätnom pohľade vidím, že všetko smerovalo k domácemu pôrodu, aj keď som to zo začiatku vedome neprežívala (napr. zisťovala som si, ako sa podväzuje pupočník, rozprávala som sa s matkou, ktorá rodila doma, o pôrode prezerala stránky na internete…).

Zostavila som si pôrodný plán, spojila som sa s pôrodníčkou, s ktorou sme prebrali môj plán a dohodli sa. Avšak návšteva pôrodnice, v ktorej konkrétna pôrodníčka pracuje, ma veľmi rozčarovala. Praktiky novorodeneckého oddelenia pre mňa neprichádzali do úvahy.

Vnímam dieťatko ako ľudskú bytosť, nie len fyzickú, ale aj duchovnú. Vnímala som silnú potrebu mať dieťatko ihneď po narodení stále pri sebe. Byť s dieťatkom čo najužšie spojená – stále, chrániť ho, objímať.

Snažila som sa dojednať tieto podmienky s primárkou novorodeneckého oddelenia. Sľúbila mi po telefóne, že sa mi bude snažiť vyhovieť. Keď som jej zaslala môj pôrodný plán na podpis, odmietla ho podpísať a všetky moje podmienky zamietla. To bola posledná kvapka a mne opäť prebehla v mysli myšlienka na domáci pôrod.

Avšak aj naďalej som ešte zisťovala ďalšie pôrodnice. Získala som kontakt na pôrodnú asistentku, ktorá odvádza pôrody v pôrodnici bez účasti lekára. Ona aj primár oddelenia schválili môj pôrodný plán.

V tomto období sa mi však silnejšie vnukala myšlienka na domáci pôrod. Predstavovala som si pôrod doma a tieto predstavy boli sprevádzané silnou radosťou a očakávaním. Požiadala som o pomoc ďalšiu ženu, ktorá mi na diaľku pomáhala po zdravotnej aj duševnej stránke a pripravovala ma na domáci pôrod. Ako vám opísať tú klíčiacu, zrejúcu a prítomnú istotu, že všetko bude v poriadku? Proste bola. Pôrod som čím ďalej, tým viac, vnímala ako nielen fyzickú udalosť, ale i duchovnú.

Opäť som sa spojila s „mojou“ Ženou, dohodli sme sa a ona prišla k nám na návštevu. Porozprávali sme sa. Mala som z toho dobrý pocit. Postupne sa  všetky prvotné obavy ( rodiť v paneláku?, čo ďalšie dve naše detičky?, čo keď Žena nestihne prísť?…) stratili.

Niekoľko dní pred dohodnutým termínom prišla k nám na moju žiadosť Žena, nakoľko mi začala odchádzať hlienová zátka a cítila som slabé kontrakcie. Myslela som si, že za niekoľko hodín sa kontrakcie zosilnia a dieťatko sa narodí. Posudzovala som to podľa predošlých pôrodov. Nestalo sa tak. Naše dieťatko asi dlhšie „balilo kufre“, tak pôrod prebiehal pomaličky, niekoľko dní. Keď mi začali prvé nepravidelné kontrakcie, bol večer a v kuchyni sme sa so Ženou a  manželom rozprávali. Pomaly som tíchla a cítila, ako ma doslova ovalil strach. Uvedomila som si, že to musím spracovať. Bola som nakoniec vďačná dieťatku, že tak pomaličky prichádza, pretože som si každý deň mohla zvyknúť na určitú silu kontrakcií. Kontrakcie som mala hlavne v noci a cez deň sa utlmili. Starala som sa o rodinku, varila a smiala sa, rozprávala sa a postupne sa zbavovala všetkých mojich predstáv, kedy to už bude a odovzdala to Vyššej moci… Kto mi dal tú silu, toľko dní všetko zvládať, bez väčšej únavy? Na šiestu noc sa kontrakcie tak zosilnili, že sme so Ženou už celú noc oka nezažmúrili.  Avšak so svitaním sa pomaličky vytrácali. Všetko začalo opäť večer ďalšieho dňa. Okolo 22.00 h začali byť kontrakcie pravidelnejšie. Každou hodinou silneli a doba medzi nimi sa skracovala. Chytali ma sem – tam menšie mikrospánky. Bola som rada, že je so mnou Žena, cítila som tak väčšiu istotu, povedala som jej, z čoho by som mohla mať strach. Hľadali sme, čo by mi pomohlo neponoriť sa do strachu. Najťažšia časť pôrodu pre mňa bola, keď sa otváral kŕčok, chcelo sa mi zvracať, nemohla som ešte tlačiť. Pomáhalo mi, ako ma Žena vždy chytila za chodidlá a prsty na nohách, pomáhala mi dýchať. Tu bola hranica, keď som mohla padnúť a dať sa pohltiť strachu, starými zážitkami z predošlých pôrodov, mojimi predstavami. Okamžitý rytmus dychu, pripomínanie mi dieťatka mi pomáhali prekonávať toto úskalie. Pomaly ma aj opúšťala únava, mikrospánky a ja som cítila silu. Pamätám sa, ako som medzi kontrakciami  hľadala polohu, ktorá by mi najviac vyhovovala. Bolo to trochu komické. Postupne som začala cítiť tlak dieťatka, ktorý sprevádzal silnejúci pocit na tlačenie. Nemala som to však s čím porovnať, zažívala som to po prvý krát, pretože v pôrodniciach bolo všetko urýchľované a preberané personálom, ktorý prikazoval ako a kedy tlačiť, nekričať… Ach, aký nevedomí, nevedia, že krik je OSLAVA! Cez matku sa hlási dieťatko, že už prichádza. Pár kontrakcií sme ešte predýchali, a potom som už dieťatko pomaličky púšťala na tento svet. Pre mňa osobne to bola najkrajšia a najsilnejšia časť pôrodu. V mysli som mala „ako ty potrebuješ dieťatko“, cítila som radosť, silu. Najsilnejšie bolo, keď hlavička dieťatka zo mňa trčala, chytala som ju a smiala sa. Plodová voda mi odtiekla tesne pred narodením Bohumilky.

Ako sa tlačila von, vyšiel najprv obal. Praskol a ešte chvíľu to trvalo, kým vyšla hlavička. Čakala som na ďalšiu kontrakciu a naše dieťatko sa narodilo. Manžel sa k nám pridal tak hodinku, možno viac, pred narodením dieťatka. Bola som šťastná, že sa zrodu tiež môže zúčastniť. A on bol určite šťastný, že môže behať po vodu do fľaše, s ktorou som sa výdatne polievala, že môže sedieť na koberci vedľa Ženy, že môže prestrihnúť pupočnú šnúru (po asi 1,5 h), a v kľude domova prežiť narodenie dieťatka. Písať o polohe ani netreba, pretože každá žena cíti, čo jej vyhovuje. Žena zachytila dieťatko do plienky, podala manželovi a ten mi dieťatko „odovzdal“. Schovali sme sa pod perinu, oddychovali. Dieťatko bolo kľudné, neplakalo veľmi a s nadšením sa prisalo, cuckalo a spinkalo. Bolo to pokojné a radostné. Poranenie, asi 1cm natrhnutie, z mojej nedočkavosti veci urýchľovať. Placenta bola krásna okrúhla, vyšla tak po 3,5 až 4 hodinách. S vďakou sme ju odovzdali Žene a poprosili, či ju odovzdá Zemi. Žena placentu prijala a zakopala pri dube na ich pozemku. Hojenie, ďalšie dni, pocity po pôrode, sa nedajú ani porovnať s tými, ktoré som zažila v pôrodniciach. Naše dve detičky spali vo vedľajšej izbe. Syn sa nadránom prebudil, asi cítil, že dieťatko prichádza, ostal v izbe a oddychoval. Ráno si detičky prišli privítať ďalšieho súrodenca.

Kruh sa uzavrel, predošlé pôrody sa vyliečili a vo mne vyvstala veľká VĎAKA voči všetkým Duchovným Bytostiam, ktoré boli prítomné a pomáhali mi. Ďakujem aj manželovi, ktorý ma po celý čas podporoval a veril mi. Pôrod doma vníma ako prirodzenú súčasť života a schopnosť  ženy porodiť. Z celého srdca ďakujem aj Žene, ktorá ma sprevádzala na tejto ceste. Ďakujem aj druhej žene, ktorá ma po celý čas sprevádzala z diaľky.

Pocit vnútornej sily, istoty a krásy sa nedá ani opísať. V žene – matke ostane táto spomienka, môže z nej čerpať pre ďalší život a odovzdávať túto vedomosť ďalším. Môže si vážiť samu seba, že bola mostom, po ktorom mohlo prejsť dieťatko z jedného sveta do druhého. Z celého srdca to prajem zažiť každej žene. Prajem nám všetkým, aby sa nám vyJasňovalo vedomie o príchode ďalšej bytosti na našu Zem.

Rozhodnutie rodiť doma vnímam ako našepkávanie prichádzajúceho dieťatka – ako ono potrebuje prísť na tento svet, sprevádzaný silnejúcim pocitom oddanosti Duchovnému svetu.

Rodiť doma môže žena, ktorá hlboko v sebe cíti istotu.

O plánovanom domácom pôrode, príbuzní, ani priatelia nevedeli. Po pôrode, keď sme rodine oznámili narodenie Bohumilky, reakcie boli rôzne. Veľa z nich sa bálo… Moji rodičia a súrodenci to prijali v kľude a s dojatím. Ďakujem mojim rodičom, že ma priviedli na tento svet. Cesta ktorú kráčam, prehĺbila vzťah k mojej maminke. Som naďalej obklopená ženami a ich príbehmi. Tými, ktoré hľadajú a ja zisťujem, že odpovede sú v každej z nás, len treba počúvať svoj cit. Cit, čo nám ako svetlo svieti na našej cestičke života. Robme tak ako cítime, potom je to v súlade s pravdou, krásou a dobrom.

Nech sa nám všetkým darí, nech naše srdce žiari.

Johanka

Volám sa Miroslava Jelšicová a mám 30 rokov.

Pred troma rokmi som bola na festivale, kde bola aj prednáška o domácich pôrodoch. Pustili nám video o pôrodoch v pôrodných domoch v Rakúsku a vtedy som sa prvýkrát dozvedela, že rodiť sa dá aj inak. Bola som tým úplne unesená. Vystúpila mi husia koža, bola som nadšená tým, ako si pôrody rodičia užívali. Bolo z nich cítiť energiu a lásku. Hoci som v tom období ešte nemala stáleho partnera, povedala som si, že aj ja to chcem tak cítiť.

Potom, keď sme otehotneli, zháňali sme informácie o prirodzenom pôrode, veľa sme študovali, a vyšlo nám z toho jedine to, že my budeme rodiť doma. Zo všetkých strán som počúvala smutné, otrasné zážitky z pôrodníc, ktorým som sa chcela vyhnúť.

Prečo pôrod doma? Pôrod je podľa mňa prirodzená vec. Keďže tehotenstvo prebiehalo tiež prirodzene, bez komplikácií, nevidím dôvod, prečo by som mala rodiť v „sterilnom“ prostredí na operačnom stole či v neprirodzenej polohe s cudzími nepríjemnými ľuďmi, pre ktorých neznamenám nič, len prácu navyše. Pretože pôrod je záležitosť medzi matkou, otcom a dieťaťom a žiaden doktor mi nebude vravieť, ako mám rodiť. Pretože chcem rodiť deti v MIERI J.

Čítala som literatúru o prirodzených pôrodoch, jedla kvalitné BIO potraviny, chodila na dlhé prechádzky do prírody s našim psíkom, posilňovala panvové dno, partner mi robil masáž hrádze. Bola som v pohode, rozprávala sa s Johankou, tešila sa na ňu. Počúvala som svoje telo, dôverovala mu a našla som nám babicu.

Reakcie okolia boli rôzne. Moja najbližšia rodina, teda mama, otec a brat, boli výhradne proti tomu. Keď som im to povedala, pustili sa do mňa ako šelmy a snažili sa mi vnútiť ich názor. Tak som si povedala, že im o tom už nebudem viac vravieť. Na druhej strane bola skupina ľudí, ktorým sa to páči a tiež im to príde normálne. Tí reagovali s nadšením a držali nám palce. Ľudia,  ktorí ma poznajú, ale neuznávajú to, reagovali tak, že ja si vždy musím robiť veci po svojom. Posledná skupina sa vyjadrovala približne takto: „Chcete si to dieťa zabiť?“

Vravela som to len tým ľuďom, ktorí sa pýtali, kde budem rodiť. Aj teraz o tom rozprávam len takým ľuďom.

A ešte perlička: jedna mamička, keď sa dozvedela, že Johanka je narodená doma, vyhlásila, že som ju okotila ako mačka, že Johanka je nečistá a zakázala hrať sa jej synčekovi s Johankou L.

Prvý trimester bol ťažký, lebo som mávala ranné nevoľnosti počas celého dňa. Nevracala som, len mi netrávilo. Skúšala som si pomáhať makrobiotickou stravou, no nakoniec vyhral citrón. Celý deň som pila šťavu z citrónu zriedenú vodou .

Druhý trimester si veľmi nepamätám. Veľa som pracovala, až si Johanka povedala „a dosť!“ 3 mesiace pred termínom mi začalo tvrdnúť bruško, tak som išla na PN a už som zostala doma. Behom 2 týždňov sa to upravilo a ja som si mohla naplno vychutnávať tretí trimester tehotenstva.

Celkovo môžem skonštatovať, že tehotenstvo sa mi páčilo, cítila som sa veľmi dobre. Najviac sa mi páčilo, že som sa veľa smiala a mávala som živé sny.

Johanka Extramuros

Bolo 30. 6., utorok večer, keď prišla Hanka. Dohodli sme sa, že zostane 3 dni. Keď sa Johanka dovtedy nenarodí, tak pôrod ma prebehnúť bez nej. Deň predtým som spravila očistný rituál bytu i seba. Tú noc som mala sen, na ktorý sme čakali. Snívalo sa mi, že Johanka sa narodí vo štvrtok. V stredu ráno, keď sme sa zobudili, som pocítila mierne bolesti v podbrušku. Tak som si to stopla a zopakovalo sa to 3x po polhodine. Potom to prestalo. Dušan išiel do práce a my sme sa vybrali s Hankou a so psíkom Tinkou na náš krásny okruh cez Malý Dunaj do Vrakunského lesíka. Bolo veľmi horúco, tak sme častejšie oddychovali v tieni. Hneď na začiatku parku nás privítala rozkvitnutá lipa veľkolistá. Tinka veselo behala hore – dole, stokrát sa vykúpala v rieke a stretli sme aj 3 Korytnačky močiarne, ktoré tam bývajú v jednej zátoke. Boli sme vonku 3 hodiny, keď sme pocítili hlad a išli sme sa naobedovať domov. Deň predtým som uvarila rajčinovú polievku so špaldou. Smiali sme sa, že keď to na mňa príde, horom – dolom zo mňa pôjde červené. Okolo 15. h začali pomaly prichádzať nepravidelné kontrakcie. Vedela som, že je to ono, lebo som sa chodila vyprázdňovať na záchod, ako keď mávam menštruáciu. Dušan ráno povedal, že dnes príde skôr. Ani ho veru nebolo treba volať, prišiel na obed s tým, že dostal výpoveď. Pravdupovediac som sa potešila, lebo v tej práci nezarobil veľa a bol celý deň preč. Johanka to zariadila tak, aby sa teraz venoval len nám. Hanka zatiaľ nafúkala bazénik. Chcela som mať aj tú možnosť, že uvoľňovať sa vo vode, no naša vaňa sa mi zdala príliš úzka a kovová, tak sme kúpili malý nafukovací bazénik. Keď ho Hanka nafúkala, zistili sme, že je príliš nízky, tak vodou sme ho nenaplnili, no neskôr sa zišiel inak.

O 17.00 h sme začali oficiálne časovať pôrod. Zavolala som Dariji, Johankinej krstnej mame, že môže prísť, už sa to začalo. Ona rozospatá chytila „halušku“, no sľúbila, že kým sa dostane zo Zvolena do Bratislavy, bude pripravená. Dušan tomu tiež najprv nechcel uveriť, stále odbiehal von, nevedel, čo má robiť. Tak sme mu vymýšľali pomocné práce. Hanka napísala Johankinej duchovnej sprievodkyni, tiež Johanke, že pôrod sa už začal, aby na nás myslela. Ona nám poradila mantru Danjavát, danjavát, danjavát ánanda, ktorú som si celý deň opakovala.

Prvá časť kontrakcií boli vlastne silnejšie menštruačné bolesti, ktoré prichádzali v 8 – 15 minútových intervaloch. Začali sa zosilňovať a bolesť prichádzala zo stredu chrbtice a smerovala dole do kostrče. Najprv som tú bolesť sledovala a nechala odplávať, ale Hanka mi poradila, aby som na ňu vôbec nesústreďovala, lebo sa bude ešte stupňovať a nebudem ju zvládať. Mala pravdu. Bolesť zosilnela a ja som namierila pozornosť na dýchanie cez hlásku A. Hanka mi pomáhala masážou chrbta. Naladila sa na môj dych a ťahaním rúk pozdĺž chrbtice, odvádzala bolesť preč z môjho tela. Čas sme už prestali sledovať, viem, že kontrakcie tu boli každých 5 minút. O 22.00 h prišla Darija. Sedela som v kresle a keď prišla vlna, postavila som sa a oprela o náš veľký stôl v izbe. Na mojom chrbte sa vystriedali všetci. Hanka, Dušan i Darija. Darija mi spravila bylinkový čajík, no už som ho nevypila. Pila som čistú vodu. Bolo veľmi horúco, chvíľu ma ovieval Dušan vejárom, a bolo to veľmi príjemné, tak sme si pustili ventilátor.  Tinka sedela na svojom kresle a so sklopenými ušami všetko sledovala. Keď kontrakcie zasa zosilneli, už som nestíhala vstávať, tak som sa opierala o stôl a oddychovala na stoličke, ktorú som zakaždým zasunula pod stôl. Začala som podvedome pohojdávať panvou, krčiť v kolenách a smerovať dolu. Polohu som vymenila akurát, keď bola Darija vonku s Tinkou. Všetko sa to odohrávalo v strede našej útulnej izbičky. Tlaky sa zintenzívnili. Už mi pomáhal aj Dušan, ktorý ma podopieral v stoji pod pazuchami. Mal veru ťažkú robotu, vážila som totiž o 10kg viac ako on. Stále som sa krčila v kolenách a nechala pôsobiť zemskú príťažlivosť. Medzi kontrakciami som bola úplne čulá. Teraz, keď pozerám fotky, na ktorých som medzi kontrakciami, ani to tam nevyzerá, že by som práve rodila. Prišla ďalšia zmena polohy. Vytiahli bazénik. Dušan sedel na posteli, ja som kľačala pred ním. Hlavu som mala zaborenú v jeho podpazuší a intenzívne dýchala jeho vôňu. Hanka mi stále uľavovala od bolesti, masážou a tlakom, ktorá riadne vystupňovala a smerovala do kostrče. Zintenzívnila sa aj hlasitosť môjho Á. Prišiel čas, keď sa mi grgalo a pri kontrakcii som myslela, že zo mňa vyletí hovienko. Chvíľu mi trvalo, kým som sa tomu poddala a uvoľnila všetky zvierače. A zrazu nastala na chvíľu prestávka. To sa maličká dostala cez krčok maternice. Hanka mi navrhla, aby som si sadla a roztiahla nohy. Prichádzala fáza tlačenia. No ja som si nevedela predstaviť, že si mám sadnúť na kostrč. To spôsobilo, že sa pôrod na chvíľu zastavil. Tak som sa vrátila do polohy v kľaku a hneď sa to zasa rozbehlo. Tlak som posielala do časti, kde som cítila najväčšiu bolesť – do kostrče. Prišiel čas, keď už som sa musela otočiť a roztiahnuť nohy, aby Hanka mohla zachytiť malú. Tak som si znovu sadla na kostrč. Tento krát to už šlo. Musela som tlačiť do kostrče, nedarilo sa mi mať roztiahnuté nohy, tak mi ich Darija pridŕžala. Zrazu vyšla hlienová zátka a vzápätí odtiekla plodová voda.  Bolo to tak 30 minút pred Johankou. Sedela som v bazéniku a tlačila na svet Johanku. Hanka mi veľmi pomáhala, lebo ja som mala chuť tlačiť stále, ale ona mi vravela presne, ako mám dýchať, aby som ním dokázala uvoľniť tlak. A zrazu sa to stalo. Pocítila som ako sa tlačí von hlavička. Na chvíľu sa zastavila a vrátila sa späť, ďalšie kolo kontrakcií to dokončilo. Vyšla von Johankina hlavička a na úvod nás privítala jemným mrmlaním. Bolo to úžasné. Vzápätí vyšlo aj telíčko. Pupočníkovu šnúru mala 2x omotanú okolo krku, čo Hanka hravo zvládla a tiež jej vysala plodovú vodu z úst. Hneď ju utrela, zabalila do červeného uteráka a priložila mi ju na hruď. Ani raz nezaplakala, iba čosi húdla. Bol tu najkrajší, najúžasnejší pocit na svete. Celý pôrod s vyvrcholením – s Johankou ako zlatým klincom, bol neuveriteľný, neopísateľne  krásny zážitok. Zaliala ma obrovská vlna eufórie a pocítila som najväčšiu lásku na svete. Prišla k nám ako anjel. Keď som ju zbadala, pomyslela som si, že krajšieho tvora som ešte nevidela. Vlastne všetci sme sa zhodli na tom, že je nádherná. Tým, že putovala cez pôrodné cesty chránená vo vaku, nebola vôbec dotlačená, ani napuchnutá. Narodila sa vo štvrtok 2.45 h nadránom. Jej cesta trvala 10 hodín a v brušku bola 279 dní.

Hanka mi vravela, že malej trocha pomáhala na svet, lebo vedela, že má omotanú šnúru a nevedela, aká je dlhá. Tak mi natrhla hrádzu. Ja som nič necítila a nevidela som v tom problém.

Pupočníkova šnúra bola dlhá až po zem. Nechali sme ju na nej ešte ďalšiu hodinu. Potom ju tato – Dušan zaviazal a prestrihol. Prišiel čas na rodenie placenty. Dušan vyčistil bazénik a pokračovalo sa ďalej v dobrodružstve. Všetci boli unavení, tak si zdriemli. Kontrakcie absolútne zoslabli, objavovali sa behom 30 minút. Prešla 1 hodina, 2, 3, 4, 5… Začala sa vynárať otázka, čo sa to deje? Ja som mala v sebe absolútny kľud, cítila som, že je všetko v poriadku. Hanka sa spojila s našou duchovnou Johankou. Tá nám poradila rituál krstenia a privítania novej duchovnej bytosti. Všetky ženy z jej okolia sa za nás modlili. Vravela, že je všetko v poriadku, nemusíme sa obávať. Prešla ďalšia hodina a dostavila sa netrpezlivosť. Podľa ruskej pôrodnej asistentky Ani, je placenta spojená so vzťahom k matke. Tak som zavolala mojej mame, aby som ju poprosila o odpustenie, že som nerodila podľa jej predstáv. Mama to zobrala veľmi tragicky a kázala mi okamžite zavolať pohotovosť, aby ma odviezli do nemocnice. Ja som sa pritom stále cítila výborne. Tá možnosť, odísť teraz do nemocnice, sa mi zdala zbytočná. A veru tak aj bolo. Hmatom som sa snažila zistiť, kde sa nachádza placenta a nenahmatala som ju. Vravím: „Hanka, ona tu nie je!“ Hanka mi pozrela dolu, zbadala placentu a vytiahla ju von.  Tak putovala placenta bezbolestne mojim telom. Potrebovala len svoj čas. Posledný kúsok Johanky bol na svete – nádherný strom života. Dali sme ju do mrazničky, kde počká na zakopanie v našej novej záhrade.

Domáci pôrod bol ten najkrajší, najúžasnejší zážitok môjho života. Dal mi silu ďalej bojovať za správne veci, za prirodzenosť. Vôbec nič by som na ňom nemenila a odporúčam ho všetkým ženám, ktoré sú zdravé a neboja sa byť samy sebou.

Nio

Keď láska je taká silná, že zázrak musí prísť, z dvoch vznikne tretia bytosť a dáva večný zmysel žiť…

Dňa 9. 10. 2006 sme sa dozvedeli, že Nio si nás vybral za rodičov. Ďakujem Ti, dieťatko milované, že našlo si ma a stala som sa matkou. Budem Ťa chrániť zo všetkých síl, tak ako chrániš ty nás, pred všetkým… prisľúbila som synčekovi. Moje ego sa rozplynulo, cítila som sa ako bohyňa. V mojich rukách bola nová bytosť a ja som sa pred ňou skláňala. Pátrala som po pravde viac ako kedykoľvek predtým. Otvorila som sa všetkému, čo som mala pochopiť, objaviť, vstrebať… Nové informácie, pocity, sny, názory čakali len na toto odovzdanie sa. Prichádzali prúdom a spôsobovali prevratné zmeny.

Náš synček sa objavil sám od seba, bez nášho snaženia ako vyvrcholenie našej vášnivej lásky a vďaka prirodzenej antikoncepcii plodných a neplodných dní. S Nijuškom a Maťkom sme prežívali nádherné tehotenstvo. Prvé dni sme si s Maťkom postupne uvedomovali, že čakáme dieťatko. Čím viac sme tomu verili, tým viac sme sa tešili. Prirodzene nám chutí len zdravá výživa, takže jedálniček sme výrazne nemenili. Vyradila som všetky koreniny a bylinky, ktoré sa v tehotenstve neodporúčajú a vo väčších dávkach som prijímala preferované potraviny pre tehotné ženy ako je tekvicové semienko, sezam, mak… Po piatich rokoch vegetariánstva som začala jesť mäso z domácich zdrojov, od rybárov a od poľovníkov. Vôbec som nejedla cukor, sladila som medom, javorovým, datľovým sirupom alebo obilnými sladmi. Čo sa dalo, kupovali sme v bio kvalite. Na Slovensku toho bolo oveľa menej ako v Anglicku. Tam sme mali čisto bio stravu. Prestala som používať moje minimálne líčenie – riasenku, deodorant a celkovo všetku bežnú drogériu. Nahradila som ju bio kozmetikou alebo bylinkovými záparmi. (Dočítala som sa, že bežná kozmetika je veľmi nebezpečná. Až 60 % nanesenej kozmetiky preniká cez pokožku do krvi a teda priamo k dieťatku). Cvičila som piatich Tibeťanov (do piateho mesiaca tehotenstva), gravidjógu, jógu prstov, hopsala na fitlopte, chodievali sme plávať (dávala som si tampón napustený olivovým olejom, aby som predišla infekciám z vody) a každý deň sme sa hodiny prechádzali. S Nijuškom sme si písali denník, často tancovali, fotili, maľovali encausting technikou, tvorili pesničky a každý deň sme si hrali na gitare a spievali. Vtedajšia jeseň bola neobyčajne plodná. Výdatne zarodili všetky ovocné stromy. Veľa ovocia sme si nasušili na zimu a jedli ho namiesto sladkostí. Tiež sme robili výlety na bicykloch a zbierali orechy a jedlé gaštany. Navštevovali sme jazzové koncerty, alternatívne divadelné predstavenia, filmové festivaly s témou prírody. Čítali sme si Ingeborg Stadelmann a večer nahlas rozprávky pre Nijuška. Natierala som sa bio olejčekmi proti striám (aj tak sa mi spravili na podbrušku, keď náhle kleslo) a dva mesiace pred pôrodom mi Maťko každý večer masíroval hrádzu, aby bola plastická a nenatrhla sa veľmi pri pôrode. Tiež v takom predstihu som každý deň pila maliníkový čaj. Keď som dostala nádchu, či kvasinkovú infekciu, liečila som sa urinoterapiou, to vždy zabralo a stačilo. Deficit kvalitnej literatúry sme dopĺňali surfovaním po internete. Hľadali sme články o domácich pôrodoch a naozaj sme sa utvrdili v tom, že je to tá najbezpečnejšia a najkrajšia voľba pre spôsob a miesto pôrodu. Niekoľkokrát som zmenila gynekológov po tom, čo porušili moje práva pacienta. Moja posledná ženská doktorka bola síce nerada, že som odmietala vyšetrenia ultrazvukom a rôzne genetické a iné testy, po dlhom presviedčaní však rešpektovala môj postoj. Vôbec mi nebolo príjemné chodiť na prehliadky do nemocnice medzi chorých ľudí, vtedy  mi nenapadlo ich jednoducho neabsolvovať, keďže som bola úplne zdravá.

Cítila som, že pôrodnica je vhodná pre problémové tehotenstvo, nie však pre zdravú ženu a snažila som sa nájsť čo najviac dôkazov, aby som si tento pocit potvrdila a obhájila aj pred rodinou a okolím.

Najradšej spomínam na tri mesiace strávené na ostrove Isle of Man. Maťko pracoval na farme a ja som sa starala o bábätko Miu. Tento čarokrásny ostrov nám ponúkal úžasný pokoj, vysnívané zdravé prostredie, parky s vodopádmi na každom kroku, osviežujúce more… Jednoducho sme mali pocit, že sme v raji a vstrebávali sme aj do zásob radosť z toho pobytu. Po príchode na Slovensko ma čakali skúšky na vysokej škole a medzitým príchod nášho synčeka.

Navštívili sme pôrodnicu v Banskej Štiavnici ako možnú variantu pôrodu, pokiaľ by sme nenašli pôrodnú babu. Boli sme takmer spokojní, ako sa nám podarilo dohodnúť sa na pôrodnom pláne. Avšak ani táto pôrodnica nebola schopná nám ponúknuť prirodzený pôrod. Pán primár mal podmienku, že v tretej dobe pôrodnej mi chce pichnúť injekciu na urýchlenie vypudenia placenty, čo je riskantný zákrok. A placentu samozrejme nemôžeme žiadať, pretože sa považuje za biologický odpad. Naša placenta, ktorá deväť mesiacov vyživovala Nia nám bola príliš vzácna na to, aby sme ju považovali za odpad. Bol to náš spoločný orgán, ktorý sme si nesmierne vážili a chceli sme si ju uctiť zasadením. Volala som na Ministerstvo zdravotníctva a pýtala si kontakt na organizáciu, ktorá spravuje biologický odpad. Lenže keď som volala na to číslo, nikto mi celý mesiac nedvíhal.

Presvedčili sme sa o tom, že rodiť podľa vlastných predstáv so súlade s bezpečným pôrodom budeme len sami s kvalifikovanou odborníčkou. Oslovili sme niekoľko žien, ktoré chodili k domácim pôrodom alebo ho samy zažili. Pri našom pátraní nám naša kamarátka dala kontakt na pôrodnú babu, ktorá žila blízko našej pôrodnice. V telefóne pôsobila úžasne pokojne a veselo, vycítila som, že ona je tá pravá žena. Hneď sme sa za ňou vybrali a dohodli sa na spoločnom pôrode. O pár dní sa nám Slnce ozvala, že je na dovolenke na Slovensku pôrodná asistentka z Nemecka a tiež by bola ochotná byť pri našom pôrode, pokiaľ sa Nio narodí do jej odchodu  – 8. 6. Veľmi sme sa potešili obohateniu nášho spoločenstva.

Písal sa prvý jún, bol Deň detí a najsilnejší spln roka a mne sa uvoľnila hlienová zátka. V noci som sa párkrát zobudila a cítila, že v maternici sa niečo malilinké deje. Ráno to pokračovalo a počas nakupovania na ovocnom trhu v meste to už prichádzalo v pravidelných intervaloch. Počas nich mi bolo príjemnejšie zastať v chôdzi a preciťovať možno prichádzajúci pôrod. Veľmi som sa tešila, ale ešte som tomu celkom neverila. Moja ženská lekárka ma vyšetrovala dva dni pred tým a vyjadrila sa, že mám ešte minimálne dva týždne. Napriek tomu sme šli domov po prichystanú tašku a vybrali sa do čarovnej prírody, kde sme chceli privítať nášho synčeka. Celú cestu pršal hustý dážď a my sme tušili, že sa hlási Nio. Voda sa mu veľmi páčila. Vždy, keď sme sa prechádzali v prírode ho najviac fascinovali potôčiky, studničky, jazerá…

Čakali nás usmievavé žienky. Pochutnávali sme si na čerešniach, pripomínali pôrodný plán a medzitým mi pôrodná asistentka Luna navrhla, že sa pozrieme ako sa otváram. Prekvapila nás, keď povedala, že som otvorená na tri prsty. Maťko šiel pripraviť pôrodný domček. Sám osebe už bol vyzdobený: na stene bola batika draka, v oknách boli sviečky a sošky… My sme pridali ohrievač (vyzeral ako malý ohník), červené posteľné prádlo (to je farba dieťatku dôverne známa z bruška), fólie a na ne plachty na zem a sviečka od mojej priateľky. Mala som ju zapáliť, keď sa Nio narodí.

Potešila ma potreba navštíviť latrínu, lebo som vedela, že nebudem vďaka tomu potrebovať klystír. Luna vravela, že v krajine, kde pôsobí, to ani nerobia. To, čo vyjde sa utrie servítkou. Keby sa podal klystír, malo by to vodnatú podobu a riskovala by sa spŕška.

Zo začiatku sa mi chcelo hýbať bokmi, prehýbať chrbát. Neskôr, keď sa kontrakcie zosilňovali, Maťko mi prikladal ruky na lopatky a pri výdychu rýchlym pohybom ťahal až po zadok, kde sa príjemne strácali. Cítila som niečo ako bolesť, ale nevnímala som ju negatívne, lebo som chápala, že to, čo ma „bolí“ je krčok maternice, ktorý je stiahnutý a každou odznievajúcou kontrakciou sa stráca, čím sa približujeme k Niovi a to ma napĺňalo nekonečnou radosťou.

Niekedy sa pri takýchto momentoch medzi nebom a zemou stáva niečo neobvyklé. Náš pôrod bol popretkávaný takýmito znameniami. Trikrát sa nám stalo, že z nevysvetliteľných príčin úplne vypadol prúd. Našťastie to Maťko vždy vyriešil a ohrievač mohol zohrievať miestnosť tak, aby v nej bolo príjemne teplo. Najradšej by som sa hodila do vody, ale to nebolo možné a tak som aspoň veľa pila.

Po čase som prišla na to, že mi najviac vyhovuje, keď sa nehýbem a dokonca som tak intenzívne vnímala všetko okolo, že ani Maťko ma už nemohol hladiť, lebo jeho dotyky ma zasahovali až do maternice. Tak sme len tak sedeli na lavici, mala som o neho opretú hlávku a vnímala som jeho prirodzenú vôňu (až neskôr som sa dozvedela, že inhalovanie partnerovho pachu zosilňuje kontrakcie a urýchľuje tým pôrod). Miestami som zaspávala, mala som také mystické mikrospánky, trochu zo mňa odtekala krv, tak som bola od pol pása nahá, niekedy aj celá, ako som to cítila. Celý čas sme boli s Niom na seba napojení. Spomínali sme spolu na tehotenstvo – lúčili sa s ním a tešili sa na budúcnosť. Odpočítaval som mnou kontrakcie, vysvetľoval mi, že aj keď mám nutkanie tlačiť, ešte nemám, lebo nie som úplne otvorená. Možno to bola len moja predstava, že sme spolu komunikovali a doteraz komunikujeme, ale verila som a verím, že je to skutočnosť. Mala som pocit omámenia. Zdalo sa mi, akoby to bol len sen, všetko som videla zhora – bol to úžasný stav. Nikdy predtým som si tak neuvedomovala vlastnú existenciu. Vnímala som každou bunkou, priestor bol takmer nekonečný, čas stál. Vedela som, že nepotrebujem nič, len sa tomu úplne odovzdať, uvoľniť.

Luna a dula Slnce len tíško sedeli v rohu miestnosti, nepovedali ani slovko, sem tam sa vytratili a ako myšky vrátili. Raz tak prišli so šťastnou novinkou. Dulinmu psíkovi, čuvačovi, sa po týždni čakania narodilo jedno šteniatko. Nazvali ju Nia po Niovi. Keď som poprosila Lunu, aby ma pozrela, či už nie som otvorená, potvrdila mi, že už som a môžem skúsiť jemne zatlačiť, keď to budem tak cítiť.

Maťko zapol kameru a keď prišla kontrakcia, na jej vlnách som jemne potlačila s hlbokým výdychom a objavila sa hlavička s čiapočkou z plodového vaku. Luna povedala, že je to šťastné znamenie v mnohých kultúrach. Počkali sme na ktorú stranu sa hlavička otočí. Otočila sa doprava a ja som čakala na ďalšie kontrakcie. Neprichádzali tri minúty, tak som skúsila potlačiť bez nich, Luna trošku uvoľnila Niovi pliecko (cítila som, že takmer prasknem) a jemne mi tlačila na hrádzu, aby sa nenatrhla, a ani sa nenatrhla J.

Nio vyletel na vlnách plodovej vody do rúk priamo Lune a hrdému oteckovi. Odkašľal trošku vody a hneď, keď ho bleskovo prehliadla, mi ho po pár sekundách spoločne s Maťkom položili na stehná. „Nijko, synček náš… To bolo ľahúčke Nijko… akú má krásnu pusinku…“ zneli moje prvé slová. Maťko nemal slov… Nevedeli sme sa vynadívať. Hladili sme zamatové telíčko nášho dieťatka a vychutnávali si prvé sekundy v trojici zaplavovaní hormónmi lásky.

Vonku už bola noc – 10 hodín, takže bolo v miestnosti minimálne svetlo (presne takto v noci pri malom svetielku som si počas tehotenstva predstavovala pôrod)… Nijko očká otváral veľmi pomaly. Slnce počas pôrodu kreslila plno obrazov a obrazy nám dala na pamiatku. Celý čas bola tíško, akurát pri zatlačení som cítila, že ma matersky hladí po ruke. Pár minút po Niovom narodení sa v okne objavila myška. Pozerali sme na seba a usmievali. Bola tam s nami celú noc, ale nedotkla sa chleba so syrom, čo sme jej tam dali, aby nám nešla do vecí.  Asi pätnásť minút po narodení som Nia mala stále na stehnách. Luna sa ma spýtala, či môže skontrolovať maternicu. Silnejšie zatlačila pod pupkom a cítila, že sa zmenšuje. Ukázala mi, ako si to nahmatám sama. Potom som si Nia privinula na hruď, čupla si a potlačila. Placenta zo mňa ľahučko vykĺzla. Ešte som sa snažila vytlačiť všetky zbytky krvi. Pupočná šnúra už dotepala a tak nastal čas ju prestrihnúť. To bola Maťkova úloha. Luna mala svorku, ktorú upevnila asi 5 cm nad pupkom Nia. Prezrela placentu. Bolo nezvyčajné, že mala tvar podkovy – u nás symbol šťastia J. Ukázala nám, ktorou stranou bola k Niovi. Z jeho strany mala krásnu belasú farbu. Pozrela plodové vaky a zhodnotila, že je to v poriadku. Potom nás nechali samých, aby sme si vychutnali dosýta najintímnejšie chvíle nášho života.

Priložila som si Nia a po chvíľke našiel spôsob ako sa prisať. Celú noc ležkal nahý striedavo na mojom a Maťkovom nahom tele, niekedy medzi nami na kožušinke z jahniatka. Pomaly otvoril doširoka obe očká a my sme sa pozerali do očí  dokonalej čistej bytosti. Nemali sme slov, len sa nám tisli slzy šťastia. Trochu som cítila že telíčko dostalo zabrať, ale nemala som najmenší problém. Pobehovala som energicky okolo a kamerovala naše prvé spoločné chvíle. Asi okolo desiatej sa ukázali žienky. Luna pozrela Nia teraz úplne podrobne. Hlávku, ušká, či pružia ušnice, čo bolo znakom toho, že bol narodený v jeho termíne, záhyby, jednoducho milimeter po milimetri. Ukázala nám ako skladať látkovú plienku, ako viazať šatku na nosenie detí  a spoločne sme ho obliekli.

Po obede sme šli do pôrodnice. Keby som nemala Rh faktor negatív a Maťko plus, nešli by sme. Rhega mi ale bolo treba. Personál bol najprv zaskočený, ale ústretový. Videli, že si suverénne a informovane stojíme za svojimi právami a tak nás rešpektovali. Nabehli sme na pôrodný plán od momentu, keď je už Nio na svete. Ubytovali sme sa na rooming-in, prišla nás pozrieť detská sestra, odmerali, odvážili Nia, zobrali mu krvičku a vyšetrili aj mňa. Pani doktorka mi zložila poklonu, ako som hladko porodila bez poranenia, že by som mohla učiť treťorodičky ako rodiť. Aj Maťkovi sa ušlo komplimentov ako to zvládol… Nechceli sme ohroziť naše žienky, a tak sme nemohli povedať, že sme mali pri pôrode odbornú aj duchovnú pomoc. Až neskôr nám to už nedalo a vysvetlili sme im, že sme na to neboli sami. Vypočuli sme si aj vyjadrenie, že sme mali šťastie. (Áno, mali sme šťastie, že sme nerodili v pôrodnici, ale v súkromí s pôrodnými babami, ktoré verili v moju schopnosť prirodzene porodiť, čo zdravej žene úplne stačí). Prišli nás navštíviť moji rodičia s bračekom a s babkou.

Na druhý deň sme na moju žiadosť mohli ísť domov J. Cestou som povedala, že sa už neviem dočkať ďalšieho pôrodu. Bol to môj najdôležitejší zážitok, vďaka ktorému som spoznala samu seba, moju silu, trpezlivosť, pokoru… precítila som celý vesmír a splývala som s ním. Pochopila som, že život, to je všetko. Všetci sme jedno, navzájom prepojení. Nasledovali dni šestonedelia. Nijuško mal novorodeneckú žltačku (s veľkou pravdepodobnosťou ju vyvolala moja Rhega dávka) a tak prvý týždeň takmer stále spinkal, pil a robil svoju potrebu (snažila som sa, aby to bolo čo najčastejšie mimo plienky).

Rozmýšľali sme nad tým, čím ošetriť pupočník, či očkovať, či polohovať, ako pomôcť zapáleným prsníkom… Naša pôrodná asistentka Luna nám volala až z Nemecka a pýtala sa, ako sa máme a takmer so všetkým nám radila. Bolo to úžasné cítiť jej ľudskú aj profesionálnu podporu z diaľky. Pomohla nám, aby naše šestonedelie bolo nádherné nielen úžasným pôrodom, ale aj starostlivosťou o nás po ňom. Nio všetky noci pokojne spával s nami, nepoznali sme kolikové ponocovanie.

Moja rodina ma napĺňa nekonečným šťastím, pokojom, istotou… Aj pre Maťka to bol nádherný zážitok, ktorý neopísateľne krásne upevnil jeho puto s Niom. Všetkých nás to prepojilo a od toho momentu sme takmer neoddeliteľní. Deň po našej svadbe sme si uctili našu placentu, poďakovali jej za to, že tak krásne nám pomáhala a posadili ju spolu s ginkom na našom pozemku. Starí Slovania sadili placenty pri svojich príbytkoch, aby tam človek symbolicky zapustil korene a vedel, kde sa má vracať, kde je jeho domov…

Nia svet privítal s láskou. Cítil sa vítaný, a tak s láskou a úctou pristupuje k svetu aj on. Miluje ľudí a zvieratká. Má pevné zdravie, je nebojácny a stále žiari. Je šikovný vo všetkom, do čoho sa pustí. Učí nás každým dňom byť lepšími, byť tým, čím sme sa narodili, aby sme boli. Vnímaví milujúci hrdí rodičia.

Prajem to vám všetkým. A preto som sa rozhodla zasvätiť veľkú časť života tomu, aby ste sa dozvedeli, že je to možné, prirodzené a bežné ;o).

Saška Kešeľová, 25 rokov

Svetlanka

Bože, daj, nech mamičky navždy odhodia strach a plné lásky, trpezlivosti a radosti, v pokoji a šťastí vychutnajú obdobie nádejou požehnané, daruj im odvahu veriť a odovzdať sa pod Tvoju ochranu. Amen.

Som Mamka Jarka, mám 39 rokov, dobrého muža a tri nádherné dcéry. Volám ich nedeliatka, pretože všetky prišli k nám v nedeľu na obed a bola to zakaždým veľká slávnosť.

Dobruška má 8 rokov, Svetlanka 4 a najmladšia Bohdanka sa narodila v októbri 2009.

Dobruška sa narodila v pôrodnici. Nebolo to pre nás prirodzené. Chýbala nám intimita, pokoj, pocit bezpečia, radosť, dôvera, rešpektovanie posvätnosti tejto chvíle…

Život je posvätný. A dieťa je dar. Dar od Boha. Nikto to nemôže pretočiť, zmeniť. Nevedomosť a nerešpektovanie tejto pravdy spôsobuje veľa bolesti. Život je dar a povstal z ducha. Život prichádza z ducha do hmoty.

Keď mala Dobruška 2 rôčky, presťahovali sme sa na vidiek, do malej dedinky, bližšie k prírode. Odvtedy sa všetci prelaďujeme na pokojnejšie prirodzené rytmy, učíme sa načúvať, preciťovať, byť v súlade. Túžba po ďalšom dieťatku bola aj preto spojená  s prosbou o krásne tehotenstvo a pokojný, prirodzený príchod na svet. Dušička si to sama takto vypýtala a mne bolo príjemné jej želanie akceptovať. Bolo to naše spoločné prianie. Spriatelila som sa so žienkou, ktorá porodila doma chlapčiatko a ktorá sa stala mojou sprievodkyňou na duchovnej ceste. Johanka. Dodávala mi odvahu veriť a dôverovať, pokúsiť sa odložiť strachy, odovzdať ich, nelipnúť na nich. Cítila som istotu, že všetko bude dobré, no strach ešte celkom neodišiel. Občas sa vynoril v mojej mysli.

Najväčšie zlo plodí vždy strach a tiež nevedomosť. To oni blokujú uzdravujúcu Božiu silu, silu života, čo sa potom prejaví aj na fyzickej rovine ako choroba, nehoda, deformácia. Ak má mamička strach, nie je ukotvená, nedôveruje Životu, potom sa ani dieťatko necíti bezpečne, je zmätené. Jeho dušička hladuje, ak sa mu nedostáva duchovnej stravy v podobe lásky, istoty, radosti, bezpečia, to sú  kvality Božej náruče, odtiaľ ono prichádza k nám. Mamička sa môže o svoje telíčko starať superzdravo, ale ak chýba tento rozmer a mamka neudržiava  Spojenie, potom drobček stráda.

Podobné bloky môže spôsobiť prostredie pôrodnice.

Píšem príbeh o zrodení dôvery. Som v radostnom očakávaní, v brušku si pláva Svetlanka. Teším sa a tancujem, cítim sa bezpečne. Učím sa načúvať, čo potrebuje dušička, rozprávam sa s drobuľkou, dýcham, som často v Prírode, preciťujem jednotu s Matkou, modlím sa k Nej. Ponáram sa do jednoty so silou stvorenia. Vybrala som si miestečko doma, kde sedávam, vysedím si ho, vyhniezdočkujem, je to miesto stretnutia, Spojenia, radosti, modlitby. Mám tu oltárik, pomaľovala som steny.

Láska vniesla do srdca slová:

Vďaka Tvojej láske a milosti, Bože,

Dýcham pokojne,

Dychom Života,

Dychom Božím,

Duchom Svätým,

Požehnaná Svetlom pre Teba človiečik

pod mojím srdiečkom.

Bolo to nádherné obdobie. Svetlanka prišla v očakávanom čase, v štyridsiatom týždni. V pokoji domova na našom miestečku. O polnoci mi našepkávala, že už ide. Vedela som, že uvaríme veľa čaju, lebo nás čaká slávnostná udalosť. Kontrakcie, spočiatku slabé, mi dovolili ešte oddychovať, už nie v spánku… veď kto by spal, keď sa už nevieme dočkať… len tak v odovzdaní a v modlitbe. Do rána sa vlny zdvihli, zosilneli. Tatko Marcel odviedol Dobrušku k priateľom Johanke a Rasťovi, a potom mi pomáhal, ako vládal. Modlil sa, spieval mantry, nosil mi vodičku z našej studienky a ovlažoval ma, študoval ešte „manuál“ od babky Evy, pôrodnej babičky. Celé predpoludnie nás Svetlanka nalaďovala do úplného odovzdania. Keď som cítila silu toho hlasu, ktorý ani nebol môj, ale cezo mňa spieval pieseň života, pocítila so obrovskú úctu voči sile, ktorá tvorila vesmíry. Teraz som bola v nej, bola som jej súčasťou, vynášala ma do svetov. Svetlanke som ešte v brušku ukazovala cestu, ktorou pôjde, aby bola pokojná a odvážna. Tatko sa potešil, že už vidí hlavičku, dostal hneď sprchu, praskla bublina s plodovou vodenkou. Potom však onedlho sme naozaj  nahmatali hlavičku krásnu, jedno-dve zatlačenia a Svetlanka v najväčšom šťastí bola s nami. Placenta vyšla do desiatich minút.  Jablonka rastie na mieste poďakovania a odovzdania Zemi. Moje strachy, ktoré neboli pustené iba potlačené, sa omotali dieťatku okolo hrdielka – pupočná šnúra, Marcel ju odmotal rýchlym pohybom. Tešili sme sa a objímali, babuľka sa prisala a potom spinkala. Dobruška prišla a tešila sa s nami. Detičky sa stále tešia. Súrodenci počas tehotenstva vytvárajú tú najdokonalejšiu atmosféru radostného očakávania. Vedela som, že takto radostne by som rodila aj nabudúce, ak nám bude dopriate. A bolo.

Bohdanka

Minulý rok, bola to zamračená októbrová nedeľa, keď k nám prišlo naše slniečko Bohdanka.

Počas tehotenstva sme sa modlili k Matke o spojenie so silou stvorenia, s liečivými energiami, prosili sme, aby dieťatko krásne dorástlo, aby bolo zdravé, jeho duša šťastná a sýta, aby v čo najpríhodnejšom čase prišlo k nám. Prišlo. Zázračne, v radosti. O polnoci vysielalo signály, veľmi slabučko začala odtekať  plodová voda…

Očisťujem sa, ešte nadránom zdobím džbánik narodenia, vyrývam doň jarabinky. Predpoludním dievčatá odchádzajú k Johanke, Rasťovi a deťom. Chystajú buchty pre mamku.     Intenzívne pocity, odovzdávam sa v dôvere. Tento krát môj hlas kričí, spieva viac dole a dovnútra, až v závere ma zdvíha k výšinám, som akoby úplne našpanovaná medzi zemou a nebom… s pomocou Božou, s mojím mužom pri mne, vo veľkom šťastí… nahmatáme hlavičku… ešte chvíľa  a dieťatko je s nami. Bohdana Gaia – Bohom nám daná. Spomedzi sivých mrakov vykukuje slniečko. Prišlo pozdraviť dievčinku. Sme šťastní. Tatko bol prvý, kto ju objal, do jeho rúk vplávali dietky naše…

… je veľmi dôležité, kto sa nachádza oproti žene, keď ona rodí. A v akom je naladení. Mal by to byť človek, ktorý bude pre ňu aj dieťatko zosobnenou láskou, bezpečím, istotou. Pretože drží život, musí byť taktiež v spojení s Bohom, v modlitbe a bez strachu.

Do jeho rúk a potom k mamke a hneď sa pricuckala… Prišli dievčatá, Svetlanka sama buchty nachystala pre mamku a bábo. Ďakujeme.

Pol hodinku sme počkali na placentu. Dnes jarabinka – oskoruša rastie na tom miestečku, kde sme ju odovzdali s vďakou.

Dietky rastú, dievčence. Môžem im odovzdať živú skúsenosť. Že pôrod doma je bezpečný, radostný, krásny. Je potrebné pripraviť sa naň – telo, dušu, ducha…

Tento príbeh je o dôvere a láske. O veľkej vďačnosti. O potrebe duší byť si takto navzájom blízko. O tom, že Život je Dar. A pôrod – posvätný okamih.

Ďakujem, že som sa s Vami mohla podeliť o radosť.

Ďakujem mojej mamke a sestre, tatkovi Marcelovi – môjmu mužovi, všetkým ktorí boli s nami v modlitbách počas našich najkrajších chvíľ: Johanke a Rasťovi, Janke J., Aďke a Raďovi, Magdalénke a Maňovi…

Ďakujeme, Dobruška, Svetlanka a Bohdanka, že ste prišli k nám.

Dominik

Pôrod doma sme plánovali niekoľko mesiacov, počas tehotenstva sme boli ja aj dieťatko úplne zdraví, poloha placenty aj bábätka boli ideálne. Predpokladaný termín pôrodu bol podľa ultrazvuku stanovený na polovicu novembra, ale nakoniec som porodila 11 dní po termíne. Počas tehotenstva a hlavne ku koncu, sme ja i môj manžel intuitívne cítili, že pôrod prebehne tak, ako má, prirodzenou cestou a bez komplikácií. Pre nás bol tento pocit veľmi dôležitý. Najťažšie na tom celom bolo uniesť negatívne názory ľudí z nášho okolia a veriť si.

Po náročnom hľadaní som našla dve ženy, ktoré boli ochotné prísť k pôrodu k nám domov. Babica a pôrodná asistentka, s obidvomi som bola dohodnutá, že prídu. Pôrodná asistentka bola z Rakúska, komunikovali sme po anglicky hlavne mejlami a raz bola u nás, to som bola asi v ôsmom mesiaci. Rozprávali sme sa, popočúvala bábätko dreveným lievikom, určila polohu pohmatom. Dokonca mi pomohla nahmatať jeho  hlavičku – bola prekvapujúco veľká, ale bolo to krásne. Na desiaty deň po termíne mi v mejle oznámila, že podľa rakúskych pravidiel k domácemu pôrodu nemôže prísť (keďže prenášam), kým nebudem mať písomne od lekára potvrdené, že som v poriadku. Babica prišla k nám deň pred termínom. Dni bežali, cvičné kontrakcie som cítila asi dva týždne, ale pôrod sa nie a nie začať. Snažili sme sa to rozbehnúť – pohybom, čajmi, saunou, ľanovými semienkami, milovaním, ricínovým olejom atď., ale nič nezaberalo. Spoľahla som sa teda na pôrodnú asistentku a babicu som poslala domov. Dohodli sme sa, že ešte jeden deň zostane v Bratislave u známych, keby náhodou… Po prečítaní mejlu od rakúskej pôrodnej asistentky  som babici hneď volala a prosila, nech sa vráti a našťastie sa vrátila.

Večer som vypila ricínový olej s vínom (čo je asi najsilnejší nefarmaceutický vyvolávač pôrodu). V noci mi bolo veľmi zle (akoby od žlčníka), manžel a babica spali a ja som striedavo trávila čas na WC, prechádzala som sa po byte alebo som spala (dokopy som prespala asi štyri hodiny). Po toľkých planých poplachoch som ešte neverila, že to už je pôrod. Ráno okolo deviatej mi odtiekla plodová voda a  bolo jasné, že dnes porodím. Veľmi som sa tešila, že už je to konečne tu a za pár hodín budem mať v náručí túžobne očakávané bábätko. Konečne som pocítila ozajstné kontrakcie a statočne som ich predychávala. Bola som rukami opretá o kuchynskú linku a babica mi zozadu masírovala kríže smerom dolu (bolo to veľmi prijemné, uľavovalo mi to od bolesti). V priebehu dvoch hodín kontrakcie zosilneli a opakovali sa po minúte, išlo do tuhého. Bola som prekvapená, že to ide tak rýchlo. Podľa toho, čo som čítala, prvorodičky rodia aj osem hodín. Presunuli sme sa do kúpeľne, ani neviem prečo. Kontrakcie už boli tak časté, že som sa len vyzliekla a ostala na chodbe pred kúpeľňou. Pôvodný plán bol porodiť vo vykúrenej spálni, ale ja už som sa nechcela nikde hýbať. Kľačala som pred kúpeľňovými dverami a opierala sa o taburetku, táto poloha mi vyhovovala. Manžel bol predo mnou, držal ma za ruky, dýchal so mnou a chválil ma, že to robím super. Babica bola za mnou, masírovala a kontrolovala. Manžel nachvíľu odbehol do obývačky po foťák. Tomu tlaku sa už nedalo ubrániť, tlačilo to samé, vyšla hlavička. Babica skontrolovala, či pupočná šnúra nie je ovinutá, všetko bolo OK. Dominik otvoril ústočká ako vianočný kapor J. Bolo počuť ako mľaskol. Vyhŕkli mi slzy. Na ďalšiu kontrakciu vyšlo celé telíčko, dlhé a tenučké. Trošku poplakal, privinula som si ho a vítala som ho medzi nami, ani som sa nepozrela či je dievčatko alebo chlapček, bolo mi jasné, že je to náš Domino! Nemohla som sa na neho vynadívať, stále som opakovala, že je nádherný a doteraz som neprestala. Ponúkla som mu prsník, Dominko sal tak silno, ako len vedel. Po dvoch hodinkách s Dominikom na brušku vyšla celá malá placenta, mne to ubehlo ako 20 minút. Bábätko sme odovzdali novopečenému ocinkovi a ja som sa išla osprchovať. Asi po štyroch hodinách sme odstrihli placentu a všetci traja sme zakotvili v spálni na posteli a zaslúžene oddychovali.

Pôrod nebol bezbolestný, ale tým, že sme zostali doma, sme si odťažili od mnohých komplikácii. Popôrodné obdobie bolo pre mňa náročné aj preto, že som dostala kandidózu prsných bradaviek a kým kojenie prestalo bolieť, ubehli dva mesiace. Neviem si predstaviť, že by som okrem týchto problémov mala ešte riešiť aj nejaké rany na duši z pôrodnice.

Znie to ako koniec, ale v podstate sa v tom momente všetko ešte len začalo. Je to naše prvé bábo, takže všetko bolo nové. Musím povedať, že náš Domino je veľmi čulý a vyžaduje si pozornosť, ale za odmenu rozdáva krásne úsmevy s iskierkami šťastia v očkách.

Eliáš

ZÁZRAK ZRODENIA…

Písať príbeh zrodenia Eliášovej bytosti je pre mňa ako spomienka na bránu, ktorou som prešla, prechod, ktorý ma zmenil… Pred skoro siedmymi rokmi prišla k nám Johanka, vtedy v našej „najuvoľnenejšej“ pôrodnici, v Banskej Štiavnici… Maok sa nemohol odo mňa vzdialiť ani na záchod, mala som pocit, že by som tam sama zahynula, musela som sa ho stále dotýkať, cítiť niekoho blízkeho v tom sterilnom prostredí, v ktorom ako som sa ponorila do seba, bola som vyrušená otázkami, ktorých význam som v tom zmenenom stave vôbec nechápala.. Po pôrode som cítila, že takto to “nemá byť“…

Keď sa k nám prihlásila nová bytôstka, pri pomyslení na pôrod vo mne niečo tíško, no jasne šepkalo „v našej izbičke“. Akoby to šlo od dieťatka, on si to tak želal… Každý pokus o vizualizáciu v akejkoľvek pôrodnici na Slovensku som mala prázdno… Nič… Nepustilo ma to tam…

Začala som hľadať asistentku, čo sa mi podarilo najbližšie v Brne. Dohodli sme sa, že pricestuje… S Maokom to bolo zozačiatku opatrné, cítila som z neho strach. No ako rástlo bruško (a to veeeľmi), rástlo aj jeho pochopenie a dôvera vo mňa a dieťatko a neskôr v jeden deň, po návrate z kadibúdky J aj dôvera v proces zrodenia, v prírodu, vo vedenie…

Povedali sme to najbližším ľuďom, od ktorých prišla podpora a dôvera. Veľmi som to túžila povedať svojej maminke, no mala som obavy, že by ma jej prípadný strach oslabil… Raz, po návrate z ciest som ju našla na hojdačke pred našim domčekom, ako sedí, číta so slzami v očiach posledne stránky knižky Porod doma od Janky Doležalovej a pýta sa ma: „Aj vy chcete rodiť doma, však?“ Objala ma a stala sa mojou najväčšou a najsilnejšou spojenkyňou, podporovateľkou… To bol prvý veľký zázrak, ktorý mi pôrod doma priniesol, niečo sa otvorilo a náš vzťah s mamou sa v ten deň začal čistiť a čistí a zjemňuje sa dodnes..

V jednu sobotu koncom septembra sme zažili krásny deň s Maokovou maminkou a Johankou, boli sme sa pozrieť na Michalské hody, to už som cítila, že sa prepadám do iného mäkkého a intuitívneho sveta – stáli sme v dave ľudí a dívali sa na tancujúcich Indiánov s farebnými perami na hlave a ja som vedela, že už sa mám isť naladiť, že rozumovo už nejako nedokážem pochopiť, čo sa to okolo mňa deje… Doma som si ľahla k maľujúcej Johanke a dobre som sa vyspala…V noci som cítila jemné bolesti mesiačikové a v nedeľu nadránom som sa zobudila na trošinku odtekajúcej vody, ktorú som si zachytila do pohára, aby som skontrolovala farbu… Johanka sa túlila k Maokovi a ja som šla pre malú baterku a zasvietila som do pohára s plodovou vodou… Niekedy vytvoria oblaky na oblohe nádherné obrazy, dokonalé, s tieňmi, hĺbkou… Taký plával v pohári, vytvorený z mázku v plodovej vode, úplne dokonalý a hlavou nepochopiteľný – nahé dieťatko otočené ku mne chrbátikom bolo mu vidieť uško a trošku líčka, schúlený človiečik, pozdrav od bytôstky v brušku, plávajúci oznam, že už ide…

Maok sa zamrvil, šepla som mu, že človiečik sa už hlási, ale nech ešte spí…

Vyšla som pred domček do rosy, ešte bolo vidieť mesiac, plával v oblakoch a ja som hľadala v sebe strach, aby som vedela, či môžem zostať doma. Pátrala som v sebe, až mi v jeden moment zmizol význam slova strach. Mesiac mi dával taký pokoj a ticho, prítomnosťou pulzovala celá moja bytosť… život…

Odtrhla som slnečnice do vázy, pustila som si hudbičku, chvíľu tančila, potom si masírovala bruško, preciťovala… Napísala som správu Kišorke, cítila som jej podporu, lásku, vedela som, že jej dušička bude so mnou… Napísala som správu maminke, ktorá bola pri mori… Odpísala mi, že si obliekla moje šaty a ide sa potápať a prenášať na mňa ľahkosť vody…

Johanka sa zobudila, keď som si v kuchyni robila klystír, to už som začínala mať kontrakcie, sem tam som do nich spievala, ale rozprávali sme sa. Chcela byť veľmi pri pôrode, dlho sme sa na to pripravovali, ale ako ma videla, zhodnotila svoje sily a povedala, že pôjde radšej k svojej pani učiteľke a my potom pre ňu prídeme…

Tančila som si, spievala, dorábala bábiku pre Johanku (aby sa aj jej narodilo v ten deň dieťatko), Maok sa zrazu zjavil v obývačke s vaňou na chrbte a vyzeral ako nejaký chrobák, smiali sme sa… A zohrieval vodu ako za starých časov… Na peci…

Na bránke bol odkaz nech nás nik neruší, nech by to bolo akokoľvek dôležité…V ten deň sa od nej otočil pán poštár a kamarát z dediny…

Kontrakcie silneli a ja som spievala a spievala, na vlnách plávala a cítila, ako dávam svoje telo do služby prírode, ako ona rodí cezo mňa novú bytosť, cítila som, že keď sa poddám, uvoľním, dovolím jej, tak všetko ide, ako má… Bola som ako blázon, ako dieťa, ktoré robí, to čo „potrebuje“, váľa sa, kričí, tancuje… Dieťatko som cítila neuveriteľne… Ako pracuje, ako sa snaží, ako putuje na svojej ceste… Povzbudzovala som ho, hladila… Bolo pre mňa krásne cítiť, že Maok je nablízku, (potom som pochopila, že to zohrievanie vody bolo potrebné kvôli tomu, aby aj muži mali pri pôrode svoju aktívnu robotu J), ale vôbec som ho tak bytostne nepotrebovala mať pri sebe, ako keď sa rodila Johanka. Prišiel, nalial vodu do vane, pohladili sme sa, pobozkali a s prázdnym hrncom zasa zmizol v kuchyni… Aspoň tak si to pamätám… J. Volanie asistentky som nejako odkladala a odkladala a potom ju síce zavolala, ale cítila, že máme byť len my traja a pánbožko, tak som zavolala ozaj neskoro… Nevedela som skontrolovať placentu a tak bola na ceste, kamaráti šli pre ňu na stanicu…

To už sa ale človiečik začal pýtať ozaj von… Myslela som si, že sa narodí do vody, no nejako si to rozmyslel a zrazu som potrebovala stáť a bola som neskutočne šťastná, že je Maok v tejto chvíli pri mne, že so mnou kričí (a to kričal aspoň ako ja a ja som kričala tak, že som mala chvíľami pocit, že som rúra J), že je so mnou tak bytostne, že z neho necítim strach, že je to také čisté a ozajstné a prirodzené a jednoduché, že sme všetci traja jedna bytosť a cítime sa…

Netlačila som, cítila som, ako sám ide… Stále som chcela nahmatať hlavičku a bola som až v extáze radosti, keď som si ju nahmatala, takú teplučkú, mäkučkú, s  mokrými vláskami… Hlavinka sa narodila a Maok pomáhal, hrádza sa nenatrhla… Dlho sa nič nedialo a vtedy zapracovali naše hlávky také zvyknuté premýšľať, my sme ich zapli a strach sa  objavil. Zatlačila som bez kontrakcie a dieťatko sa narodilo s ručičkou pri hlávke a ja som sa roztrhla až doleeee! (Čo som vtedy vôbec netušila.)

Stála som v tej našej vani na nožičkách, Maok držal v rukách dieťatko, ktoré na svet vystrelilo ako raketa… Nevideli sme mu do tváre, len sme si ho držali a dívali sa na seba, plní lásky, nehy, vďaky… nedá sa to opísať slovami…

Maok nakukol medzi nožky a zahlásil “má tam guľky“ a už sme sa smiali… Eliáš… Tak sme to  cítili, že to bude chlap.

Otočili sme ho a pozreli sa  naňho prvýkrát, privítali ho, celá som sa od šťastia roztriasla, odsala som mu pusou z nošteka hlieny a vodu, pritúlila som si ho do náručia a vyšla z vane ľahnúť si na posteľ pod oknom… Ležkali sme spolu, koža sa nám dotýkala a bola som z toho šťastná…

Nikto mi ho nevzal, nečistil mu uši, nevážil ho a nekontroloval mu prsty, nedotýkal sa ho gumenými rukavicami, iba ležal na mojom brušku a odtiaľ,  hlásiac sa svojim dodnes mocným hlasom sa plazil za mliečkom. Maok išiel von (to som sa ho nikdy nespýtala, čo šiel robiť J) a poslal svojim štýlom mamám a najbližším MMS, ako mi na brušku leží malý človek bez jediného bližšieho slovného vysvetlenia J. My dvaja sme zatiaľ zažili niečo čarovné, ten malý veľký človek zdvihol hlávku ako veľké bábo a zadíval sa mi do očí takým spôsobom, že som pochopila, že ma vidí úplne nahú, najtajnejšie zákutia mojej duše, aj tie krásne, aj tie temné a nachvíľu ma napadla zvláštna myšlienka – schovať sa mu, no tie oči ma priviedli k tomu, že som sa otvorila a v duchu som mu povedala „to som ja“. A on sa usmial ako dospelý človek, hlava mu spadla na hruď, našiel si bradavku a pil…

Prišiel Maok, otvoril vínko, sedel pri nás v tichu, v tej posvätnej atmosfére, kŕmil ma čokoládou, znelo „more v oblakoch“ a v našej slnkom zaliatej obývačke bol pokoj a vďaka.

Nedeľný obed ako sa patrí J.

Po trištvrte hodinke prišli kamaráti s asistentkou a veľmi sa čudovali, že sme už traja. Trvalo to tri hodinky…

Placenta vyšla, asistentka ju skontrolovala, poprezerali sme si ju, aj stromček na nej namaľovaný, poďakovala som jej že dávala výživu nášmu dieťatku… Maok zohrial polievku z mrazáku, kamaráti priniesli pizzu a Eliáš spinkal zabalený v dečke, oddychoval po prežitom úsilí… Ja som bola plná energie. Kamarátka Lienka v ten deň prvýkrát pocítila túžbu byť mamou. Rok nato, v deň Eliášových narodenín videla na ultrazvuku prvýkrát svoje dieťatko J.

Navečer sme osameli a Maok šiel pre Johanku. Prišla a hneď od dverí sa pýtala, kde mám svoje bábenko, či sa mi už narodilo… Pomalinky, jemnučko a nežne ho hladila po hlavinke, pusinkovala ho, celého ho ocuckala a napriek tomu, že si želala sestričku, pozrela sa na mňa a povedala: „Mami, je taký krásny!!“ a jemu pošepla do uška: „som šťastná, že už si tu!“. Po ôsmich hodinách mu Maok odstrihol pupočnú  šnúru (naša fenka Dobruška sa veeeľmi zalizovala vždy keď šla okolo misy s placentou J) a dali sme mu plienočku a košieľku. Pupočná šnúra sa sušila nad pieckou… Ráno po pôrode patrí u mňa k najčarovnejším, keď rozospatá zistím, že vedľa mňa dýcha dieťatko!!

Moje pôrodné zranenie malo divoké dozvuky. Bola som sa dať zašiť do nemocnice, pán doktor bol veľmi agresívny, zneužil svoju moc a silu voči oslabenej žene, ktorá potrebovala pomoc. Šil ma bez anestézie so slovami, „Keď ste taká macherka, že rodíte doma, netreba vám anestéziu…“ Zabudol vo mne tampón, ktorý vypadol po dvoch týždňoch… V pôrodnici chceli volať policajtov, ale naša skvelá detská pani doktorka stála pri nás… Potom už „len“ zápis do matriky, kde sme museli odovzdať kilá potvrdení úplne nezmyselných vecí, dôkazov, že sme Eliáša nikde neukradli….

Dlho som premýšľala, prečo ten krásny zážitok pokračoval takto…

Viem, keby sme mali pôrodnú asistentku, zrejme by som sa neroztrhala, povedala by mi, že môžem počkať, aj keď hlávka už tak dlho vykúka… Nestretla by som doktora, po ktorého zákroku sa liečim dodnes, telíčkovo, aj dušičkovo… A dlho mi trvalo, kým som si to všetko odpustila… A pochopila…

Dala som sa na cestu duly (prvé dieťatko som „oddulila“ cez slnovratovú noc so šesťmesačným Eliášom v brušku) a všetky tieto skúsenosti potrebujem…

Viem ozaj povedať, čo pomôže na rozsiahle šitie, ako sedieť, ako kojiť, čím sa ošetrovať, ako zabrániť infekcii…

Bolo mi zatiaľ dopriate privítať pätnásť detičiek, vidieť ich prvý nádych, ich hlboké očká, cítiť vôňu neba, ktorá z nich vonia… Je to pre mňa čistá prítomnosť a každým pôrodom sa rodím aj ja, učím sa veľa o sebe, o žene, o láske… A nie vždy to v pôrodnici je len harmónia a krása… Ale ja sa ju tam učím vidieť a tvoriť. Vidieť ženu vo fáze kedy sú kontrakcie už veľmi silné a ona sa prepadá do seba a dýcha a kričí – to je pre mňa obraz nádhernej ženy, Bohyne…          Z rodiacich žien sála sila a krása…

Z celého srdca prajem všetkým ženám, aby si prežili pôrod svojich detí tak, ako si to ony samy želajú. Aby sme cez pôrod pochopili, akú obrovskú silu v sebe nosíme, aby sme sa spojili s našou vnútornou ženou, s našou vnútornou matkou, so Zemou…

Ďakujem vesmíru, že mi to dovolil zažiť, že mi to dovolí zažívať s inými ženami…

S Johankou sme si to tak neprežili, ale dohodli sme sa, že si spravíme svoj vedomý pôrod ešte raz, tak ako si ho ona sama želá a ten prvý vymažeme z nášho vedomia… Želá si narodiť sa do mora, aby ju vlna zo mňa vytiahla a potom ju položila na breh na piesok. Tam chce veľmi malinkú chvíľočku sama ležať. A potom prídeme my s Maokom a budeme ju hladiť, tešiť sa z nej a bozkávať ju aj seba navzájom a hovoriť jej „MILUJEME ŤA“!!

Záver

„ …pôrod doma je krásny, sladký, voňavý, farebný…

Spája nás so sebou, s dieťatkom, s partnerom, so Zemou, s Vesmírom…

Je to dar, prechod do iného stavu Bytia… Láska a sloboda, plynutie…

Tak sme to vnímali my, ktoré sme dostali tú milosť…

Ale viem, že tieto riadky čítajú aj žienky, ktoré z akéhokoľvek dôvodu pôrod svojho dieťatka, alebo detí tak harmonicky nezažili…

Zažili neúctu personálu v pôrodnici, dostali kopec liekov a hormónov, bolo im vyčítané, že rodia pomaly alebo to vôbec nevedia… ich hrádza je stále plná boľavých spomienok, ich dieťatko prišlo na svet cisárskym rezom, hneď po pôrode bolo odlúčené od materského tepla, ich partner nemohol byť pri nich a zažiť to s nimi, zažili potupné šitie, ktoré bolo bolestivejšie ako celý pôrod…

Dalo by sa dlho pokračovať… Asi každá z nás, ktorá rodila niekedy v pôrodnici sa v nejakých z týchto slov nájde…

A zostáva v nás pocit, že sme to nezvládli, že sme pochybili, že sme si nedokázali svoj

pôrod vybojovať tak, ako sme ho chceli zažiť… Môžeme mať pocit, že sme tým ublížili svojmu bábenku…

Určite si vyberáme ako dušičky svoje cestičky už dlho predtým, ako prídeme…

Aj pôrod. Skúsenosť z pôrodu je ako sklíčko, ktoré zapadne do životnej mozaiky mamy, dieťatka aj všetkých okolo… Tak to malo byť…

Ale čo keď výčitky tam niekde skryto pretrvávajú… Celé roky… Všetko na svete, každý osud a cesta sa dá presvetliť a zmeniť láskou, ktorá je daná a prijatá…

A pôrodný zážitok samotný sa dá prežiť nanovo, inak, aj už s úplne veľkými deťmi (Johanka si ten svoj „opravný“ pri mori už zažila a bola to krása… Má dvoje narodeniny… Jedny v deň fyzického zrodenia a tie druhé voláme „dušičkové“).

Milé krásne žienky, ktoré ste sa našli v týchto riadkoch, nech je vám táto knižka veľkou inšpiráciou, ak ste ešte nerodili, alebo sa chystáte rodiť zasa. A nech vám, ktoré viete, že už dieťatko na svet neprivediete, sú tieto slová posilou k prečisteniu svojich starých rán, vyrozprávanie sa z nich v bezpečnom kruhu svojich milovaných, k odpusteniu samej sebe a k záväzku, že svoje deti poučíte, ukážete im bez strachu, že zrodenie novej bytosti je posvätná chvíľa, oslava života a že sa dá prežiť „inak“ ako ste ho prežili vy.

Keď budú rodiť vaše dcéry, budú rodiť s vašou podporou. To sú zázraky!!

Ženy, Bohyne, Matky, kiež by sme sa všetky stretli raz na jednej obrovskej lúke a v slobode spolu tančili a spievali pre naše deti, našich mužov, našu slobodu, naše bohaté duše a našu mamičku Zemičku, ktorá nás v tom svojom veľkom lone nosí J!“ Eliášova mamka

Dúfam, že vám kniha poskytla informácie, ktoré znamenajú možnosť voľby, posunula hranice vnímania toho, čo je možné a dodala odvahu presadiť si vlastnú predstavu o pôrode.      Pokiaľ si mladé dievča, že sa na pôrod budeš tešiť ako na deň „D“ v tvojom živote, ktorý ťa premení na žiarivú a šťastnú ženu. Pokiaľ ste žena, ktorá nechcela mať deti kvôli mýtu strašiaceho pôrodu, že pocítite silu odložiť toto „programovanie“ nabok a poviete si: „môj pôrod bude úžasný“. Všetkým mužom prajem, aby pochopili, aké dôležité je pre ich ženy, aby ich podporovali v predstave pôrodu… aby mysleli na svojich potomkov, ktorým môžu dopriať príjemné privítanie na svete.

Všetkým pôrodným asistentkám prajem veľa energie, aby sa im darilo napĺňať ich povolanie.

A v neposlednom rade, prajem pôrodniciam, aby ich kniha povzbudila a inšpirovala k tomu, aby upustili od svojich rutinných postupov a stále viac rešpektovali potreby žien a ich detičiek, čím vytvoria miesto, ktoré budú spokojné mamičky široko-ďaleko odporúčať. Mojím veľkým prianím je, aby pôrodnice považovali zdravé ženy rodiace doma za prítomnosti pôrodnej asistentky za osoby, ktoré plánovaným domácim pôrodom chceli svojim deťom poskytnúť tú najbezpečnejšiu a najláskavejšiu starostlivosť a budú k nim v priamom styku preukazovať úctu.

Dajte mi, prosím vás, vedieť, keď sa vám niečo z toho podarí. Bude to pre mňa impulz, aby som vo svojom pátraní a šírení pokračovala. Ďakujem J.

Použitá literatúra

  1. DOLEŽALOVÁ, J.: Hovory s porodní bábou. 1. vyd., Praha: Argo, 2006, 168 s.  ISBN: 80-7203-792-7
  2. GOER, H.: Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu. 1. vyd., Praha: One woman press, 2002,  549 s. ISBN 80-86356-13-2.
  3. LEBOYER, F.: Pôrod bez násilia. 1. vyd., Martin: Osveta, 1991, 149 s. ISBN 80-217-
  4. LIEDLOFF, J.: Koncept Kontinua. 1. vyd. Praha: Dharma Gaia, 176 str. ISBN 978-80-86685-79-3
  5. MAREK, V.: Nová doba porodní. 1. vyd., Praha: Eminent, 2002, 264 s. ISBN 80-7281-090-1.
  6. ODENT, M.: Znovuzrozený porod. 1. vyd., Praha: Argo, 1995, 154 s. ISBN 80-85794.
  7. STADELMANN, I.: Zdravé těhotenství, přirozený porod. 1. vyd., Praha: One woman press, 2000, 579 s. ISBN 80-86356-04-3.
  8. STEFFEN, G.: Je rutinný, profylaktický nástrih hrádze oprávnený?, 1. vyd., Bratislava: Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek, 2009, ISBN 978-80-967818-6-7.
  9. STOPPADROVÁ, M.: Veľký sprievodca tehotenstvom od počatia po pôrod, 1985
  10. STOPPADROVÁ, M.: Žena od A po Z, 1985
  11. ŠEREMETĚVOVÁ, G.: Aby dítě bylo šťastné. 1. vyd., Praha: Valentýna Lymarenko-Novoradská – ZVONÍCÍ CEDRY, 2008, 167 s. ISBN 978-80-904001-2-2.
  12. ŠTROMEROVÁ, Z. : Možnost volby
  13. VERNY, T – KELLY, J.: Tajomný život dieťaťa pred narodením : Ako môžete pripraviť svoje dieťa na šťastný a zdravý život, 1. vyd., Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1993, 177 s. ISBN-13  978-80-08-02055-8.
  14. Krišková Zuzana – Bothová, Monika: PÔROD, DIEŤA, 2010, č.8

Zoznam internetových zdrojov

  1. Beáta Hucková: Lotosový pôrod . http://tehotenstvo.rodinka.sk/index.php?id=73263&type=98 [15. 10. 2010].
  2. HNUTÍ ZA AKTIVNÍ MATEŘSTÍ, 2010 Cesty ke spokojenému porodu http://www.iham.cz/uploads/cesty_k_porodu_2010.pdf [15. 10. 2010].
  3. Perinal mortality and morbidity in planned home and hospital births http://www.homebirthservices.com.au/files/2864672/uploaded/De_Jong_et_al_2009.pdf [15. 10. 2010].
  4. Porodní dům U čápa, o.p.s.: Porod v domácím prostředí http://www.pdcap.cz/Texty/Brozura_Por_Doma.pdf [1. 11. 2010].
  5. PROBLÉM DOMÁCÍCH PORODŮ VE SVĚTLE OBJEKTIVNÍCH DAT http://clanky.gynstart.cz/article.php?sid=166&mode=thread&order=0&thold= [15. 10. 2010].
  6. Royal College of Obstetricians and Gynaecologists and Royal College of Midwives Joint Statement No.2

http://www.rcog.org.uk/files/rcog-corp/uploaded-files/JointStatmentHomeBirths2007.pdf [15. 10. 2010].

  1. U.S. has second worst newborn death rate in modern world, report says http://www.cnn.com/2006/HEALTH/parenting/05/08/mothers.index/index.html [15. 10. 2010].
  2. Zuzana Štromerová, Bsc., Přirozený porod, http://pdcap.cz  [1. 11. 2010].
  3. Zuzana Štromerová, Bsc. : Rizika domácích porodů http://www.pdcap.cz/Texty/DP/RizikaDP.html [1. 11. 2010].

Zoznam interpretovaných filmových titulov publikovaných na DVD

  1. Orgasmic Birth, 2008, Sunken Treasure, LLC

Odporúčaná literatúra

  • Použitá literatúra
  • Zázrak porodu. Ina May Gaskin
  • Každá maminka je Mozart. Vlastimil Marek
  • Možnost volby. Kde mohu přivést své děťátko na svět? Štromerová Zuzana
  • Partner u porodu. Vše, co potřebujete vědět, abyste mohli ženě při porodu pomoci. Simkin Penny
  • Porod doma. Jana Doležalová
  • Porodní příběhy. Rodíme se jednou.  Aperio

Vydanie knihy finančne podporili

Tatiana Vargovčáková, www.zumbafan.sk

Tomáš Lazar, www.antikvariatik.sk, virtuálny antikvariát

Dankovičová Monika, www.noseniedeti.sk

a ďalší (menovaní v knihe).

Všetci podporovatelia spoločnými silami plne pokryli náklad na vydanie knihy.

Vydanie knihy mediálne podporili:

www.regeneracnecentrum.sk Biopotraviny, Ezoterika, Doplnky výživy, Štefánikova 20, Košice

www.acentrum.eu aktivní mateřství a rodičovství, Vítkova 10, Praha 8

www.badatel.sk kampaň za pravdu v medicíne

Alexandra Kešeľová  a osem rodín

Rodili sme doma

Text © 2010 Mgr. Alexandra Kešeľová

Jazyková úprava © 2010 Mgr. Alexandra Kešeľová, Mgr. Lucia Zacharová www.oslavuj.sk

Grafická úprava, zalomenie © 2010 Mgr. Jana Kopernická, www.lemur.sk, www.kopernicka.sk

Obálka © 2010 Predná strana – Filip Heriban – obrázok tehotenstva podporujúci plodnosť http://vnimavetehotenstvo.sk/obrazy-fb/

Illustrations © 2010 Fotografie v príbehoch patria tým rodinkám, pri ktorých sú umiestnené pod príbehom. Fotografie voľne v texte Ing. Martin Kešeľ a Mgr. Alexandra Kešeľová

Vydalo: Alter Nativa o.z., 04934 Brdárka 11; v rámci Čitateľského klubu Alter Nativa, 1. vydanie

Rok vydania: 2010

Počet strán:

Tlač: PUBLICA,  Pribinovo nám. 3,  949 01 Nitra

ISBN – 978-80-969754-4-0

Poznámka: Príbehy rodiniek zámerne neprešli štylistickou úpravou, len gramatickou kontrolou, aby sa zachovala autenticita výpovedí.

Zaujímavosť: Na knihe som pracovala od februára 2009. V tom čase bola vo mne na návšteve nádherná jemná bytosť, ktorá so mnou rozbehla zbieranie príbehov. V máji som sa pustila do spájania nazbieraných príbehov, avšak ďalšia bytosť na návšteve vôbec nechcela tráviť čas za počítačom a tak som prácu s počítačom úplne zanechala na dva mesiace, ktoré sme s dieťatkom boli spolu. Preto pociťujem milú povinnosť uviesť aj týchto mojich anjelských spoluautorov knihy, keďže ma viedli v mojom počínaní J.  Saška

Detičky lásky  – Veselé piesenky pre vnímavé tehotenstvo a detstvo

Všetci vieme, že najdôležitejšie sú začiatky, dokonalé základy. Všetko ostatné sa odvíja od nich. Tak aj nový človiečik potrebuje najväčšiu pozornosť a starostlivosť od prvých dní svojho formovania v brušku mamky. Tehotní muž so ženou  svojimi myšlienkami, citmi a spôsobom života tvoria svoj plod lásky. Láskyplným a vnímavým prístupom dávajú svojmu potomkovi tie najlepšie predpoklady na zdravý a šťastný život. Prirodzenou a usilovnou výchovou si uľahčia celú budúcnosť, pretože zdravé a pozitívne nastavené dieťatko sa im, sebe a svetu odvďačí bystrým rozumom, otvoreným srdiečkom a šikovnými rúčkami.

Počaté detičky od štvrtého mesiaca v brušku zvedavo načúvajú. Príjemná hudba ich pohladí na duši aj telíčku. Keď im tieto piesne prehráte po narodení, upokoja sa. V spomienkach sa vrátia do prenatálneho obdobia. Známe tóny v nich navodia pocit istoty a bezpečia. Ako uvádza Vlastimil Marek v Novej dobe porodní, „zvuková stimulácia dieťatka v brušku je veľmi výhodná a dôležitá pre rozvoj plne a zdravo telesne, emocionálne, intelektuálne a duchovne vyvinutého človeka. M. Clementisová v londýnskej pôrodnici zistila, že štvormesačné a päťmesačné deti v maternici reagujú na Vivaldiho a Mozartovu hudbu upokojením, kým Brahms a rock ich ruší. Novorodenci výrazne preferujú melódie, ktoré im mamička spievala pred narodením.“ Marek ďalej uvádza: „Čím viac mamička tehotenstvo prespieva, tým viac dieťatko prospieva. Ukázalo sa, že práve pravidelný spev, teda prenatálna komunikácia s budúcim novorodencom, stimuluje rast dentritov neurónov v mozgu, a tie pri pôrode neumierajú (ako sa to deje v mozgu novorodeniatok, ktorým mamičky nespievali).Takto prenatálne stimulované deti sú zdravšie, rodia sa s optimálnou váhou, usmievavé a s otvorenými očami…“

Všetko toto môžeme potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Niektoré piesne, ktoré vám predkladáme, sme takmer každý deň spievali Niovi, keď bol v brušku. Po narodení na ne okamžite reagoval. Zmenil sa mu dych, pohľad, počúval známe piesne a bol šťastný, pokojný. Vždy, keď začal plakať a my sme mu zaspievali časť pesničky Nový človiečik, prestal plakať. Fungovalo to až neuveriteľne efektívne. Nio sa výrazne skoro začal hudobne prejavovať. V polroku rytmicky bubnoval, v ôsmych mesiacoch začal hrať na fujare, píšťalkách, v roku už vedel ovládať viac nástrojov súčasne. Môžete sa o tom presvedčiť v našich videách zverejnených na youtube.com. Máme tam uverejnené príspevky pod prezývkou masani111.

Aj vy môžete pozitívne stimulovať vaše detičky. Naše skladbičky sú väčšinou krátke, takže sa ich rýchlo naučíte naspamäť.  Môžete si vybrať jednu pesničku a spievať ju dookola. Stane sa z nej mantra. Vaša myseľ sa uvoľní, zmeditujete seba aj dieťatko. Spev pomáha aj mamičke. Spievanie v pomalom tempe lieči, upokojuje, viac okysličuje, prekrvuje.

Tieto pesničky sú venované všetkým súčasným aj budúcim rodičom a detičkám. Ukazujú cestu, ktorá nás priviedla k šťastnému rodinnému životu. Veľmi by sme sa tešili, keby vás inšpirovala a podporila v tom, aby ste vášmu dieťatku spievali. Podľa výskumov je hlas mamičky tým najoptimálnejším zvukom, ktorý dieťatko potrebuje.

Tvorili sme ju najmä v období tehotenstva spolu s našimi detičkami v nás. Prináša nám posolstvo harmónie, lásky a mieru z ich sveta. Ďakujeme všetkým našim počatým detičkám za všetko, čo nás naučili a učia a dali našim životom pravý zmysel. Téme tehotenstva sa venujeme aj na našej stránke www.vnimavetehotenstvo.sk, na ktorú vás srdečne pozývame!:o)