Strašiak rozprávka a dieťatko

Publikácia Ůvod do studia médií (Burton, Jirák) uvádza, že :“Výskum jasne dokazuje, že dostatok skúseností a schopností rozlišovať medzi jednotlivými typmi realizmu získava dieťa zhruba okolo ôsmeho roku života. Takže od tohto veku už nie je pravdepodobné, že by strelené násilné scény v kreslených seriáloch typu Tom a Jerry správanie dieťaťa k ostatným deťom nejako výrazne ovplyvnili, pretože dieťa je v tomto veku schopné rozlíšiť, že svet kreslených postavičiek je iný než svet, v ktorom žije. Nedá sa však podceňovať vplyvy, ktoré sa v neskúsenom a nevyzretom príjemcovi formovali v mladšom období a ich dôsledky sa môžu v dlhodobej perspektíve prejaviť neskôr.“ Dieťa do veku cca ôsmych rokov je bezbranný a bezradný, nekompetentný príjemca, ktorý nie je schopný sa pred mediálnym obsahom akokoľvek brániť. Viete, čo sleduje vaše dieťa? Možno ste sa nezamysleli nad tým, že obyčajný kreslený program pre deti podľa štúdie z anglického tv prostredia obsahuje široko ďaleko najviac násilných scén zo všetkých žánrov. Niekoľkonásobne viac ako vojnové, špionážne, hororové, kriminálne, thrillerové, detektívne (viď prílohu). Násilie v rozprávkach, nad ktorým deti nemajú schopnosť mať nadhľad považujú za reálne, učia sa tento vzor správania sa a nečudujme sa, že si ho nacvičujú v realite. Pýtame sa, kde sa berie tá hyperaktivita, agresivita, výbušnosť a ďalšie prejavy detského volania o pomoc? Keby ste s deťmi sledovali rozprávky spoločne, bolo by vám to jasné. Ale pochybujem o tom, že by ste to vydržali. Okrem násilia sa často dočkáte aj nepríjemnej hudby, či iného hudobného podmazu. Rozprávka Bol raz jeden život na mňa zapôsobila tak, že som v sebe pocítila nepokoj, hnev, agresiu, kým som prišla na to, že to okamžite musíme vypnúť, lebo niečím buchnem, aby som to zo seba dala vonku. Rovnako na mňa zapôsobil Lolek a Bolek. Je veľa rozprávok, ktoré som v detstve sledovala. Týrali moju dušu, ale nenapadlo mi ich vypnúť. Doteraz mám na to skľúčené sledovanie nedobré spomienky. Podľa knihy Průvodce péčí o děti preferovanie rozprávky kreslenej pred čítanou okráda dieťa o obrazotvornosť, o rozvíjanie fantázie. Nehovoriac o tom, ako blahodárne pôsobí spoločné čítanie vďaka láskyplnému hlasu rodičov, ktorí príbeh čítajú. Samozrejme, aj dnešné písané rozprávky sú presýtené vraždami, bojmi, nadávkami, osočovania…ale rodič môže vykonávať skvelú cenzúru a príbeh podľa potreby meniť, nadávky vynechávať, či pretvárať na iné pomenovania, ktoré vystihujú vlastnosti bez toho, aby ich odsudzovali. My sme napríklad Niovi nikdy neprečítali slovo hlúpy. Zamenili sme ho za nerozumný. A náš synček sa naučil používať slovo nerozumný, nerozvážny miesto ponižujúceho prídavného mena hlúpy. Toto slovíčko je použité v 99 percentách rozprávok. Najideálnejší prípad je, keď rodičia svojim deťom rozprávky vymýšľajú. Nio mal dva roky, keď mi prvý krát napadlo večer zhasnúť svetlo a v tme mu porozprávať rozprávku o Krtkovi a mrkve. (Bol raz jeden krtko a ten dostal obrovskú chuť na mrkvu. A tak chodil po lese a pýtal sa zvieratok, či nemajú mrkvu…) Od toho večera sme si pravidelne večer ľažkali do postele a vymýšľame si príbehy už tretím rokom. Nie každý večer, často si čítame knižky, ale Nio má najradšej príbehy, ktoré mu vymyslíme my. Vďaka tomu, že som sa na škole učila o vplyve TV na deti, vedela som, že moje deti TV pozerať nebudú. Svoj sľub som takmer dodržala. Odkedy som otehotnela s Niom, prestala som si kupovať magazíny (ostala mi len Vitalita), počúvať rádio v aute (tomu vo verejnej doprave sa však ťažko dá vyhnúť. Minule sme Niovi spievali v čakárni na klinike, kde v rádiu išli správy pre dospelých..)a televíziu sme nezapínali, aj keď sme ju mali zdedenú. Nio netušil, čo sa skrýva pod látkou, ktorou bola televízia zakrytá. Vo vlastnom bývaní sme samozrejme televíziu nemuseli skrývať, lebo ju nemáme:)). No a to takmer je malé percento, ktoré zahŕňa televíziu, keď sme na návštevách. Naše rodiny vedia, že keď prídeme my, tv sa automatiky vypína. Aj keď prídeme k známym, prosíme ich o vypnutie tv. Niektorí to rešpektujú, niektorí neskôr nevydržia:)) Náš synček náhodou v dvoch rokoch uvidel na youtube paródiu na Krtka. Odvtedy si to pýtal, tak sme mu zohnali ozajstnú rozprávku Krtek, ktorú sme radšej nahradili inými, keďže sa nám nepáčilo niekoľko smutných, či chuligánskych scén, v ktorých krtek rozhadzoval odpadky, kradol melóny, farbil zvieratká.. Ako tak sme schválili Maťka a Kubka, Macka Uška, z ktorých sme nie všetky diely dopozerali do konca. Orlie Pierko sme museli tiež pretriediť, keďže Nio sa bál niektorých scén už len vďaka hudbe, niektoré scény sa nepozdávali nám (podávanie fajky mieru). Keď bol Nio starší, zohnali sme mu Jája a Paja, kde sú niektoré hodnoty veľmi pekné (bývanie na vidieku, pestovanie rastlín, chov zvierat, priateľstvo aj k ľuďom, ktorí oň nestáli..)ale aj nepríjemné scény (keď rastie mäsožravá rastlina, či sa zväčšuje Krkovička sprevádzané nepríjemnou hudbou). Dobrým mravom a pekným hodnotám učia napr. rozprávky Chaloupka na vršku, Franklin, Teo, Víla Cililing, Macko Pu, Cailou (na voľné sledovanie aj tu: http://www.detskepohadky.com/). Zábavné sú napr. Shaun the Sheep a Pingu. Pri archivovaní rozprávok sa orientujeme podľa toho, ako na nás pôsobili a veľmi dôležitý je Niov smiech. Keď pozerá rozprávku dlhšie a nesmeje sa, je to dôkaz toho, že to nie je ľahký žáner, ale niečo ťaživé. Odkedy mu prišla sestrička, už s ním nepozeráme rozprávky a nekomentujeme ich, ale veľmi dobre sme ho to naučili a komentuje ich nahlas sám. Je to dobrý spôsob, ako nad rozprávkou získať nadľad a nepekné scény zmierniť komentárom, zlých hrdinov okomentovať, dobrých tiež…aby sa učil hodnotiť to, čo vidí a nepodľahnúť predstave, že všetko, čo tam je, je správne tak ako to je. Nikdy nepúšťajte deťom tv správy. Nikdy. Máte k tomu upozornenie aj na obrazovke. Ukazuje vám tam, od akého veku je program prístupný deťom. Nie je to len tak, má to svoj význam. Nech vaše detičky pozerajú len krásne rozprávky a nech ich pozerajú čo najmenej, najlepšie občas, v lete ideálne vôbec. Dvaja košickí profesori napísali knihu Zdravý dom, biodom. Uvádzajú v nej prípad chlapca, ktorý zomrel na leukémiu a ako príčinu ochorenia diagnostikovali jeho častý kontakt s počítačom, pri ktorom si opieral nohu o jednu jeho časť. Ak už dieťa sedí za počítačom, malo by byť v dostatočnej vzdialenosti od neho, pod nohami nemajú byť káble, treba myslieť na nejaký rušič (ruženín, orgonit, harmonizér…), vetrať a podobne.

A mám pre vás aj tipy na krásne knižky:

Kráľovstvo víl, Heidi, dievčatko z hôr, Zuzanka (všetky diely, napríklad Zuzanka na trhu), edícia Milé stretnutia, napríklad Verný pes Pipo :)

Vaša Saška Ariana