Úryvky z knihy Tajomný život dieťaťa pred narodením

Najdôležitejšou úlohou spoločnosti je zabezpečiť tehotnej žene také podmienky, aby jej tehotenstvo prinášalo predovšetkým radosť, pohodu a čo najpozitívnejšie očakávanie. Z nevysvetliteľných príčin ostala kniha bez povšimnutia rovnako, ako mnoho ďalších pre svet významných kníh. Tu sú úryvky z nej:
Tajomný život dieťaťa pred narodením

Thomas Verny a John Kelly v roku 1981 vydali knihu Tajomný život dieťaťa pred narodením a podľa nich sa: “Jedna skupina bádateľov domnieva, že čosi ako vedomie jestvuje už od prvého momentu počatia. Dôkazom toho sú tisíce zdravých žien, ktoré opakovane spontánne potratili. Jestvujú úvahy, že už veľmi skoro, počas prvých týždňov, možno dokonca hodín, po počatí si oplodnené vajíčko môže byť vedomé, že ho materský organizmus zavrhuje a je schopné na to reagovať.” “Naši predkovia si veľmi dobre uvedomovali, že matkine skúsenosti sa vštepujú jej, ešte nenarodenému, dieťaťu. Preto aj pred tisíc rokmi Číňania zakladali prvé prenatálne kliniky. Zmienky o prenatálnych vplyvoch môžeme nájsť v mnohých starých textoch, počínajúc Hippokratovými spismi až po bibliu. V jednej udalosti , ktorú živo opisuje sv. Lukáš (Lukáš 1,44), napríklad Alžbeta zvolá: “Lebo hľa, ako zaznel hlas Tvojho pozdravu v mojich ušiach, dieťa v mojom tele poskočilo od radosti.”

Prvý človek, ktorý vystihol túto myšlienku vo všetkých jej dimenziách, nebol však ani svätý, ani lekár, ale veľký taliansky filozof, vynálezca a génius Leonardo da Vinci. Leonardovo Quaderni hovorí o prenatálnych vplyvoch viac než mnohé z najnovších lekárskych článkov. V jednej pasáži, ktorá sa obzvlášť vyznačuje jeho hlbokým prienikom do problémov, napísal: “tá istá duša ovláda dve telá… veci, ktoré si matka praje, sa často vtláčajú do jej dieťaťa, ktoré nosí v čase svojej túžby… jedna vôľa, jedno najvyššie želanie, jeden strach, ktorý matka pociťuje, alebo duševná bolesť má väčšiu moc nad dieťaťom ako nad ňou samou”.
“Freudove práce sa dotkli dieťaťa pred narodením iba okrajovo. Podľa vtedajších tradičných neurologických a biologických názorov dieťa nebolo do druhého až tretieho roku života dostatočne zrelé na to, aby cítilo a malo zmysluplné zážitky. Preto sa aj Freud nazdával, že osobnosť sa dovtedy nemôže začať vyvíjať. Freudove práce, aj keď nepriamo, však zaznamenali v jednom ohľade pre prenatálnu psychológiu dôležitý prínos; preukázal, že negatívne emócie a city majú nepriaznivý účinok na fyzické zdravie. Tento poznatok označil za psychosomatické ochorenie. Ústrednou myšlienkou bolo jeho presvedčenie, že emócia môže vyvolať bolesť, a dokonca aj fyzické zmeny v tele. Ak by to tak bolo – uvažovali niektorí bádatelia – nemohli by potom emócie formovať aj osobnosť ešte nenarodeného dieťaťa? V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch bádatelia Igor Caruso a Sepp Schindler z Univerzity v Salzburgu, Lester Sontag a Peter Fodor zo Spojených štátov amerických, D. W. Winnicott z Londýnskej univerzity a Gustav Hans Graber zo Švajčiarska boli presvedčení, že emócie matky práve takto pôsobia na nenarodené dieťa. Nemohli to však dokázať laboratórne. To, čo potrebovali, bol spôsob bezprostredného skúmania a testovania dieťaťa v maternici. V polovici šesťdesiatych rokov však lekárska technika pokročila natoľko, že takýto výskum umožnila. Práce neurológov Domonika Purpuru z Lekárskej univerzity Alberta Ensteina v New York City a Marie Z. Salamovej a Richarda D. Adamsa z Harvardu, foniatra Erika Wedenberga zo švédskeho Karolínskeho ústavu, pôrodníkov Antonia J. Ferreiru z Ústavu pre výskum duševnej činnosti v Paolo Alto, Dr. Alberta Lileyho z Postgraduálnej školy pri Štátnej ženskej klinike v Aucklande na Novom Zélande a Dr. Margarety Lilestrovej, jeho ženy, napokon poskytli to, čo tak veľmi chýbalo – solídne, nevyvrátiteľné fyziologické dôkazy, že nenarodené dieťa je počujúca, vnímajúca a cítiaca bytosť. V skutočnosti nenarodené dieťa, ktoré odhalili práce týchto mužov a žien, bolo emocionálne, intelektuálne a fyzicky dokonca vyspelejšie, než si predstavovali priekopníci Winnicott a Kruse. Štúdie napríklad ukázali, že nenarodené dieťa si v piatom týždni života vytvára podivuhodne zložitý repertoár reflexných úkonov. V ôsmom týždni života nielenže ľahko pohybuje hlavičkou, rúčkami, trupom, ale z týchto pohybov vytvára aj určitú telesnú reč- vyjadruje svoje záľuby a nevôľu cielenými pohybmi a kopaním.

V štvrtom mesiaci vie dieťa mraštiť čelo, žmurkať a škľabiť sa. Približne v tom istom čase získava aj základné reflexy. O štyri až osem týždňov je na dotyk citlivé ako jednoročné dieťa.
Súčasne štúdie ukazujú, že počínajúc dvadsiatym štvrtým týždňom nenarodené dieťa stále načúva. Škŕkanie v matkinom žalúdku je najhlasnejší zvuk, ktorý počuje. Matkin hlas, hlas otca a iné občasné zvuky sú tichšie, ale počuje ich. Zvuk, ktorý ovláda celý jeho svet, je rytmický tlkot matkinho srdca. Pokiaľ je tento rytmus pravidelný, nenarodené dieťa vie, že všetko je v poriadku ; cíti sa bezpečným a tento pocit istoty uňho pretrváva. Dr. Albert Lilley je presvedčený, že z rovnakého dôvodu väčšina ľudí, ktorých požiadali nastaviť metronóm na najviac vyhovujúci rytmus, si obyčajne zvolí rytmus 50 až 90 úderov za minútu, čo je približne to isté ako rytmus ľudského srdca. Iný odborník, Elias Carnetii sa domnieva, že tlkot matkinho srdca, ktorý si človek podrží v prvotnej pamäti, vysvetľuje mnohé z našich hudobných záľub. Zdôrazňuje, že všetky bubnové rytmy, ktoré poznáme, majú dva základné vzory: buď rýchly dupot zvieracích kopýt, alebo pravidelný rytmus ľudského srdca.

Nenarodené dieťa je sčasti aj divákom.

Zrak nenarodeného dieťaťa sa vyvíja omnoho pomalšie, a to z pochopiteľných dôvodov. Hoci v maternici nie je úplná tma, nie je vôbec ideálnym miestom pre videnie. To však neznamená, že takéto dieťa nevidí. Počínajúc šestnástym týždňom vnútromaternicového života začína byť veľmi citlivé na svetlo. Istý bádateľ vyvolal u dieťaťa neuveriteľné výkyvy srdcového rytmu, keď len blikajúcim svetlom ožaroval brucho tehotnej ženy”.

To znamená, že dieťa skryté v matke sa neskryje pred blikaním televízora, ktoré je evidentné najmä v kontraste s nočnou tmou. To pochopí každý, kto sa v noci prechádza popri panelákoch. Blikanie televízora pôsobí priam fanaticky. “Dieťa v maternici príma veľké množstvo správ a musí vedieť rozlíšiť, ktoré sú podstatné a ktoré nie sú – na ktoré treba reagovať a ktoré možno zanedbať. Napokon si musí zapamätať, čo tieto správy hovoria. Dr. Domonik Purpura kladie začiatok vedomia medzi dvadsiaty ôsmy a tridsiaty druhý týždeň vnútromaternicového života. V tomto čase, uvádza Purpura, sú nervové dráhy v mozgu vyvinuté už tak ako u novorodenca. Približne v rovnakom čase mozgová kôra dozrieva natoľko, že môže vzniknúť vedomie. Pomocou nej myslíme, cítime a pamätáme si.”

Ako má tento človiečik chápať, čo znamenajú obsahy médií? Aký má prisúdiť význam hádkam v telenovele, prestrelkám v akčných filmoch, či vreskotu v hororoch? Pri tom všetkom biochemickou cestou je zaplavované stresovými hormónmi matky, ktorá si neuvedomuje, že jej dieťa je stále prítomné.

“Ľudia sa zväčša pýtajú, ako dieťa dokáže dešifrovať matkinu správu, ktorá hovorí o “láske” a “pohode”, keď nijako nemôže vedieť, čo tieto citové stavy znamenajú. V roku 1925 americký biológ a psychológ W. B. Cannon ukázal, že strach a úzkosť možno navodiť biochemicky injekciou skupiny chemických látok zvaných katecholamíny, ktoré sa bežne vyskytujú v krvi vystrašených zvierat a ľudí. V prípade nenarodeného dieťaťa pochádzajú od jeho matky, ktorá je rozrušená. Len čo prejdú cez bariéru placenty, takisto vystrašia dieťa.

Tieto látky začínajú vzbudzovať v dieťati primitívne vedomie seba a vedomie čisto emocionálnej stránky jeho citových stavov. Postupne, ako jeho mozog dozrieva, začne nachádzať odpovede, a to nielen na fyziologickej úrovni matkiných citových stavov, ale aj na emocionálnej úrovni. V šiestom alebo siedmom mesiaci je nenarodené dieťa už schopné celkom jemne rozlišovať matkine postoje a city, a čo je dôležitejšie, začne na ne reagovať.

Neurohormonálne väzby sú preto také životne dôležité, lebo sú jednou z mála ciest, ktorou matka a jej nenarodené dieťa udržujú svoj emocionálny dialóg.”

Našťastie existuje spôsob, ako dieťatku v brušku pred nástrahami vonkajšieho sveta pomôcť.

“Ak dieťa cíti lásku, vytvára si tým okolo seba ochranný štít, ktorý môže znižovať alebo niekedy neutralizovať vplyv vonkajších napätí.

V krátkosti: vonkajšie stresy, ktoré pôsobia na ženu, sú dôležité, najdôležitejší je však jej citový vzťah k nenarodenému dieťaťu. Jej myšlienky a city sú látkou, z ktorej sa nenarodené dieťa formuje. Ak sú pozitívne a smerujú l ochrane dieťaťa, môže dieťa čeliť akýmkoľvek rizikám. No nenarodené dieťa nemožno klamať. Ak dobre vníma, čo má jeho matka vo všeobecnosti na mysli, tým lepšie vycíti postoj k sebe. Dr. Monika Lukeschová, psychologička na Univerzite vo Frankfurte, v SRN, sledovala skupinu dvoch tisíc žien počas tehotenstva a po pôrode. Na základe tohto štúdia dospela k záveru, že jedine postoj matky najviac zaváži, aké bude jej dieťa. Deti matiek, ktorí ich chceli mať, boli pri narodení i neskôr emocionálne i fyzicky zdravšie než deti matiek, ktoré ich nechceli.
Dr. Gerard Rottmann zo Salzburskej univerzity v Rakúsku prišiel k rovnakému záveru. Svoje pokusné osoby, stoštyridsaťjeden žien, rozdelil do štyroch skupín podľa ich emocionálneho postoja k tehotenstvu. Ženy, ktoré Dr. Rottmann označil ako “ideálne” matky (keďže psychologické skúšky ukázali, že vedome i nevedome si želajú mať dieťa), majú najľahší priebeh tehotenstva, bezproblémové pôrody a fyzicky i psychicky zdravších potomkov. Ženy s negatívnymi postojmi, označené ako “katastrofálne” matky, prekonávali ako skupina najhoršie zdravotné ťažkosti počas tehotenstva. U nich sa vyskytol najvyšší počet novorodencov s nízkou pôrodnou váhou a s výskytom emocionálnych porúch.

Maternica je prvým svetom dieťaťa. Spôsob, akým tento svet naň pôsobí, či priateľsky, alebo nepriateľsky, predurčuje jeho povahu a osobnosť. V skutočnom zmysle slova maternica vytvára základ pre očakávania dieťaťa. Ak bola teplým, milujúcim prostredím, dieťa bude pravdepodobne očakávať, že vonkajší svet bude rovnaký. To vytvára predpoklady pre dôveru, otvorenosť, extrovertnosť a sebadôveru. Svet bude preň ochrannou škrupinou, rovnako, ako ňou bola maternica. Ak bolo toto prostredie nepriateľské, dieťa bude svoj nový svet pokladať za rovnako nehostinný. Bude skôr podozrievavé, nedôverčivé a introvertné. Vzťahy k iným ľuďom si bude vytvárať ťažšie a ťažšie sa bude aj presadzovať. Život bude preň ťažší než pre dieťa, ktoré si z maternice odnieslo dobré skúsenosti.

Istý vedecký pracovník preskúmal okolnosti vyše 400 spontánnych potratov a dospel k názoru, že strach zo zodpovednosti a strach z toho, aby sa nenarodilo defektné dieťa, zvyšuje pravdepodobnosť, že žena potratí.

Je jasné, že stavy úzkosti, ktoré sa priamo dotýkajú dieťaťa, tehotenstva, partnera alebo nedostatku sebadôvery a schopností, majú najväčší vplyv na nenarodené dieťa. Pre matku, ako aj otca, znamená narodenie dieťaťa nezmazateľnú spomienku, naplnenie celoživotného sna, no pre samotné dieťa je to čosi oveľa významnejšie – je to udalosť, ktorá sa zapíše do jeho osobnosti. Spôsob, ako prichádza na svet – či už je to bolestné, alebo ľahké, hladké alebo násilné – z veľkej časti určuje, čo z neho vyrastie a ako bude nazerať na svet okolo seba. To, ako sa matka cíti v čase pôrodu, má nesmierny vplyv na jeho priebeh. Ak je uvoľnená, plná dôvery a teší sa na narodenie svojho dieťaťa, má dobré vyhliadky, že pôrod bude jednoduchý a bezproblémový. Ak je plná pochybností a obáv a nie je si istá úlohou budúcej matky, riziko komplikácií úmerne vzrastá. Mnohé štúdie ukazujú, že komplikácie pri pôrode sa častejšie vyskytujú aj u veľmi rozrušených žien. V jednej takejto štúdii, ktorú urobili na Brownovej univerzite, tvorilo skupinu sledovaných osôb päťdesiat žien; polovicu z nich výskumníci klasifikovali ako rozrušené pred pôrodom a polovicu ako normálne (t.j. ktoré sa tešili na pôrod). Všetky rozrušené ženy mali prinajmenšom jednu komplikáciu pri pôrode. Ani jedna z druhej skupiny žien nemala pri pôrode žiadnu komplikáciu ani nijaké problémy.“

Z toho vyplýva, že pozitívny obraz tehotnej ženy v mediálnom prostredí má potenciál tehotným ženám pomôcť k pokojnému tehotenstvu, bezproblémovému pôrodu a vytvoreniu šťastnej novej bytosti.

Takisto sa ale vie podieľať aj na opaku. “Kalifornský psychológ David Chemberlain je presvedčený, že akákoľvek forma násilia, s ktorou sa dieťa stretne v maternici alebo v čase pôrodu je hlbokou formou programovaní, ktoré v dospelosti napríklad zabránia nadviazaniu vzťahu. Tieto “programovania” môžu ovplyvniť telesné aj mentálne zdravie človeka na desiatky ďalších rokov.

Ako poznamenal Dr. Leboyer, ťažko si možno predstaviť desivejší vstup do života než ten, ktorý pôrodníctvo vymyslelo pre túto generáciu detí. Všetko, čo sme sa dozvedeli v poslednom desaťročí, nás teraz presviedča, že sme nemohli vymyslieť horší spôsob pôrodu, aj keby sme chceli. No napriek tomu mnoho detí v západnom svete sa i naďalej rodia v prostredí, ktoré sa hodí pre počítač, ktoré je však celkom nevhodné pre zrod ľudskej bytosti. Z klinických štúdií ďalej vieme, že spomienky dieťaťa na jeho prvotné puto, ktoré ho viaže s jeho matkou, ovplyvňuje aj neskôr, po rokoch, pocit jeho emocionálnej istoty. Prenatálne skúsenosti a zážitky z pôrodu utvárajú základy osobnosti človeka. To, čím sa staneme alebo chceme stať, naše vzťahy k sebe samým, k rodičom, priateľom, všetko je ovplyvnené tým, čo prežívame v týchto dvoch kritických obdobiach. Ak sme veselší, alebo smutnejší, zlostnejší alebo deprimovanejší než iní ľudia, je to – aspoň sčasti – dôsledkom toho, ako sme prišli na svet.