Úryvky z krásnej knihy Hovory s nenarozeným dítětem Mirabelle Coudrisovej a René Coudris

Je to zázračné, ale prevažným autorom knihy je naozaj nenarodené dieťa. To počas meditácie jeho matky nadviazalo kontakt a šesť týždňov viedlo jej ruku s perom po papieri. Predstavilo sa ako Emanuel -bdelá bytosť s dosiaľ neovplyvneným nezaujatým vnímaním. Emanuel prehováral najčastejšie k svojej matke, ale veľká časť pozornosti bola venovaná aj jeho otcovi a skrz matku radil aj ich rodinnej známej ako si má poradiť s neuspokojujúcim životom.

V knihe sa predstavil v niekoľkých polohách. Ako inkarnovaná bytosť, ako embryo, radca, aj silná podpora matky:
“Môj príbeh je hlboký, ťažký a krásny. Nechcel by som vám rozprávať len o tom, čo som, ale tiž o svojich skúsenostiach, zážitkoch, minulosti a hlavne o svojom momentálnom stave. Ten je veľmi zvláštny, pretože ako jeden z prvých nenarodených detí už môžem byť aktívny. Teraz vám ďakujem za veľkú vnímavosť a ozajstný úžas. Je mojím prianím pomôcť všetkým ženám v pochopení toho, čo sa deje, keď jeden z nás – nevidený, nenarodený, a pre vás neurčitý – už napriek tomu medzi vami fyzicky existuje. Až na základe mojich slov začnete tušiť, ako málo o tom vy, pozemšťania viete. Hovorím tu menom mnohých ešte neviditeľných, nepatrných človiečikov. Každý z nás vás všetkých nekonečne miluje. A náš rozum nemá hraníc, pretože niečo ako myslenie u nás ešte – alebo lepšie povedané – už neexisuje. Skôr cítime svojím celým bytím a sme absolútne súčasní. Aj keď podľa vašich predstáv bývame veľmi obmedzení a neslobodní v malom chráme svojich matiek, napriek tomu sme vo svojom prežívaní nekonečne slobodnejší, než vôbec tušíte. Ešte sme neprebrali váš spôsob myslenia a vaše predstavy. Ešte nepoznáme žiadnu nenávisť a strach. Ale zažívame to prostredníctvom svojich matiek a je podivuhodné, čo prežívame. Tak počúvajte. Chcel by som začať pri svojom poslednom pozemskom živote, potom budem informovať o svojom pobyte “v nebi”, ako tomu hovoríte, a nakoniec veľmi podrobne o svojom momentálnom živote.”

Manuji v 26. týždni tehotenstva vypovedal o tom, čo ho obklopuje:
“Ležím naprieč v matkinom bruchu. Prsty na nohách sa dotýkajú teplého, pevného miesta, ktoré ma chráni. Je mi teplo a som najedený, ako by ste povedali vy. Príjemná tekutina obklopuje moje telo. Uprostred som pevne spojený šnúrou, ktorá sa pohupuje vo vode. Hrajem sa s ňou, keď sa dotkne mojich prstov, potom ju cmúľam, alebo si ju dávam na tvár. Moje uši už veľmi dobre počujú a na hluk reaguje celé telo trhnutím alebo sťahom. Najradšej počúvam matkin hlas keď ku mne hovorí. Od samého začiatku ju dôverne poznám, pretože som sa naučil rozlišovať zvuky. Jej hlas je mäkký a ukľudňujúci. Keď kričí, viem, že to nie je na mňa, sú to úplne iné tóny, než keď hovorí s niekým iným…Ústa sú prvý otvor do môjho tela, ktorý som našiel a pozoroval. Bol to pre mňa zázrak! Prsty sa môžu dostať do vnútra svojho tela. Je to hlboký zážitok a dodáva sebavedomie”.

V tom istom týždni tehotenstva opisuje to, ako prežíva čas:
“Ako som vám už hovoril, neexistuje pre embryo ( celý čas sa nazýva embryom) ani minulosť ani budúcnosť. Nemyslí tak, ako vy to chápete. Cíti a prežíva reálne, to znamená, vždy len teraz. Čo ale naozaj robí je, že sa učí.
Dokonca opisuje komunikáciu s inými bytosťami, napríklad nenarodeným dieťaťom:
“Môj priateľ, malý Daniel, je v brušku svojej mamičky rovnako ako ja. Často si posielame impulzy. Darí sa mu dobre a teší sa na svoj príchod na svet ako jeho mamička. Nekomunikuje s ňou tak ako my, ale darí sa mu rovnako dobre, pretože ho chcú a milujú. Jeho mamička si myslí, že musí ešte počkať, než ho uvidí, aby s ním mohla hovoriť. Ale jeho malá sestrička s ním v sne často hovorí. Potom o tom mamičke rozpráva.”

Emanuel vypovedá aj o tom, ako vníma ultrazvuk:
Ty si potrebovala akési technické zariadenie, aby si stratila svoju hranú, navonok predstieranú neistotu o mojom pohlaví??!!! Prestaň so svojou neistotou vzhľadom k negatívnym vibráciám!!
- a mnohom inom. Je to prvý ešte nenarodený autor. Vyjadril prianie, aby o jeho kontaktovaní vyšla kniha a jeho rodičia knihu vydali na vlastné náklady v roku 1985. Presne v tomto roku vyšla aj kniha Thomasa Vernyho Tajomný život dieťaťa pred narodením, ktorú často spomínam. Tá ako prvá priniesla dôkazy o tom, že dieťa vníma, počuje, učí sa – jednoducho o všetkom tom, čo o sebe píše Emanuel